Muzikálová recenzia: Bedári

Reflexia a kritika

Muzikálová recenzia: Bedári

27. 09. 2019 09:38

Divadlo Nová scéna uviedlo minulý víkend premiéru najslávnejšieho muzikálu všetkých čias –  Bedári. Predstavenie je pevnou časťou repertoáru Novej scény a je prvou premiérou v tejto divadelnej sezóne. Na strhujúci príbeh, ktorý vychádza z diela Viktora Huga, sa bol pozrieť aj Peter Bleha. Pre Rádio DEVÍN napísal nasledujúcu recenziu. Číta Jarmila Vitovičová:

Bedári na Novej scéne (recenzia)
Stiahnuť audio súbor

Text rerenzie:

Divadlo Nová Scéna v piatok minulý týždeň prinieslo premiéru svetoznámeho muzikálu Bedári autorskej dvojice Alain Boublil a Claude-Michel Schönberg. Ide zrejme o najúspešnejší muzikál na svete, ktorý od svojho prvého uvedenia v roku 1980 videlo 70 miliónov ľudí a uviedli ho vo viac ako 400 mestách v 52 krajinách sveta. Už v roku 2006 sa stal najdlhšie nepretržite hraným muzikálom vôbec a tento fenomén pretrval až dodnes. Jeho postavy za tie roky naštudovalo 42 - tisíc spevákov v 22 rôznych jazykoch. Muzikál je zapísaný aj v Guinessovej knihe rekordov ako najväčší muzikálový divadelný úspech.

Treba oceniť, že si Nová scéna na takéto veľké sústo vôbec trúfla, pretože inscenovať dielo, ktoré má po stránke režijnej, výpravnej, ansámblistickej či sólistickej niektoré aspekty Grand opery zabalenej v muzikálovom šate, je v našich podmienkach naozaj veľkou výzvou. Javisko Novej scény je príliš malým priestorom v porovnaní s tým, na akých scénach (a s akým rozpočtom) sa Bedári hrávajú vo svete. Ukázalo sa však, že obavy boli zbytočné, príbeh samotný je dostatočne silný, vyvolané emócie taktiež a skvelá réžia ich ešte viac podčiarkla.

Zaujímavé bolo, že dielo k nám prišla režírovať manželka jedného z autorov, čo sa odrazilo na veľmi vysoko nastavenej latke kritérií. Aj preto má zrejme občas zmysel kupovať licencované predstavenia, pretože obecné rámce réžie sú v takýchto prípadoch dané vopred licenčnými podmienkami a nehrozí blamáž. Minimálne je to vhodný kontrast k autorským réžiám, ktorými sme u nás dostatočne zaplavení a ktoré zväčša ani z veľkej diaľky nedosahujú úroveň, ktorú sme mohli vidieť v Bedároch.

Režisérka Marie Zamora teraz v Bratislave realizovala produkciu so zakúpenou licenciou typu „B", čo je pomerne neobvyklé. V praxi to znamená, že sa nemusela presne držať oficiálne schváleného manuálu pre spôsob inscenovania, ktorý majú predpísaný držitelia licencie typu „A" (ako má väčšina produkcií Bedárov vo svete), ale mohla dať priestor vlastnej predstave. Samozrejme len v určitých medziach, pri zachovaní všeobecne schválenej šablóny. Tento svoj priestor dokonale využila. Réžia v podstate nemala žiadne hluché miesta a bola doslova ukážkou majstrovstva remesla.

Prvá premiéra mala aj veľmi slušné spevácke obsadenie. Zdá sa však, že medzi prvým a druhým obsadením je dosť výrazný rozdiel v kvalite a preto považujem za potrebné zdôrazniť, že moje vysoko pozitívne hodnotenie sólistickej zložky sa vzťahuje výlučne na obsadenie prvej premiéry.

Tak ako sa pred rokmi v Draculovi pre Čechy zrodila hviezda Daniela Hůlku, tak sa zdá, že Bedári na Slovensku zrodili hviezdu v osobe Titusza Tóbisza. Presvedčil spevom, herecky, ale aj tým, ako svoju postavu uchopil. Neustále totiž menil jej charakter, pričom stvárňoval rôzne polohy svojho hrdinu, respektíve jeho postupné premeny v čase. A vo všetkých týchto polohách bol vynikajúci.

Titusz Tóbisz je operným spevákom, čo pre muzikál môže byť zdanlivo hendikepom. Muzikálové spievanie je spôsobom tvorenia tónu výrazne iné než operné a predstava, že hlavný hrdina bude spievať operne a ostatní muzikálovo, by spôsobila štýlový nesúlad. Preto sa Tóbisz učil spievať štýlom, ktorý mu z operných scén nie je celkom vlastný. Podarilo sa mu to výnimočne dobre.

Jean Valjean, ktorého stvárňuje, je trestancom, ktorý je taký silný, že dokáže zdvihnúť plne naložený voz. Zachráni tak nešťastníka, ktorého voz privalil. Treba povedať, že aj osobná fyziológia Titusza Tóbisza bola na prospech roly, nakoľko ako kulturista takto mohutne naozaj pôsobí a verne tak zodpovedal stvárňovanej postave.

Veľmi kvalitný výkon podala aj predstaviteľka Éponine Lenka Machciníková. Autor hudby Claude-Michel Schonberg mi po piatkovom bratislavskom predstavení prezradil, že jej výkon považoval za najpresvedčivejší, pretože sa mu veľmi páčila nielen spevácky, ale aj herecky, nakoľko bola nesmierne autentická. S jeho hodnotením sa nedá nesúhlasiť. Bezchybne sa svojej roly zhostil aj predstaviteľ Mariusa Peter Makranský, ktorého hlas je krásne farebný vo všetkých polohách a zaskvel sa najmä vo výškach, ktoré spieval s úplnou ľahkosťou. Rovnako dobrý bol aj Patrik Vyskočil ako Enjolras. Naopak predstaviteľka Fantine Veronika Prášil Gidová občas „švindlovala" vo výškach a nahrádzala ich falzetom. Herecky svoju rolu neúmerne prehrávala.

Veľmi vydarená bola komická dvojica Thénadierovcov v obsadení Jaroslav Rusnák a Marta Potančoková. Nielen spevácky a herecky, ale aj pohybovo. Ich choreografie boli vystavané veľmi vtipne a nápadito.

Popri veľkých hercoch sa zaskveli aj maličkí, malý Gavroš si získal srdcia snáď všetkých. Napriek tomu, že ho hral a spieval len 9-ročný Maroš Baňas, hýbal sa a úplne presne intonoval do výrazu ako dlhoročný profesionál a doslova strčil všetkých dospelých kolegov do vačku.

Bratislavská verzia Bedárov nie je vo veľkej symfonickej orchestrácii, ale v redukovanej verzii, ktorú hral 22-členný Symfonický orchester Slovenského rozhlasu doplnený o troch externistov. Premiérové naštudovanie mal pod palcom Peter Valentovič. Orchester podal veľmi kvalitný výkon, diskutabilné boli však niektoré zvolené tempá. Hlavne v lyrickejších pasážach bol orchester vedený príliš rýchlo a po ukončení niektorých znakových árií len s minimálnou pauzou prechádzal hneď na ďalšie číslo, čo malo vytvoriť zdanie plynulého toku hudby. Išlo síce o požiadavku režisérky, podľa mňa však v niektorých pasážach vyslovene kontraproduktívnu. Bedári sú číslovaným opusom a niektoré árie (napríklad On my own) potrebujú určitý dozvuk. Aj ticho má na určitých miestach svoje dôležité miesto a treba s ním narábať ako s rovnocennou "hudobnou zložkou". Taktiež pri sviežich komických postavách Thénadierovcov príliš rýchle tempo spôsobilo nezrozumiteľnosť textov Jána Štrassera.

Zbory pripravila Iveta Weis Viskupová a treba uznať, že neušlo pozornému uchu poslucháča, aké boli synchrónne presné. Málokedy počujeme nielen v SND ale aj na medzinárodných scénach takú dokonalú súhru. Akonáhle býva komplikovanejšia choreografia alebo réžia, takmer vždy ide na úkor presnosti zborov. Na novej scéne však táto zložka tentokrát „šlapala" ako švajčiarske hodinky. Ansámbel mladých ludí, z ktorých mnohí zďaleka nemajú také skúsenosti, ako zboristi v našich operných domoch, spieval s obdivuhodnou presnosťou.

Treba taktiež spomenúť, že v predstavení je neuveriteľných až 280 kostýmov, ktorých autorkou je Ľudmila Várossová. Aj z toho si je možné vytvoriť predstavu o akú až veľkú produkciu v tomto prípade ide. Kostýmy sú veľmi pekné, verné epoche a vhodne podporujú dianie na scéne. Várossová celkom výstižne trafila ducha danej doby.

Textárom anglickej verzie, z ktorej prebásnenie bratislavskej inscenácie vychádzalo je Herbert Kretzmer, dvorný textár Charlesa Aznavoura. O prebásnenie jeho textov do slovenčiny sa postaral Ján Štrasser. Tí, čo poznajú aj českú verziu a môžu porovnávať, však asi prídu k presvedčeniu, že české prebásnenie bolo o niečo jazykovo bohatšie. Ale napriek tomu je slovenský text Bedárov veľmi vydarený.

Nová scéna si nabrala sústo, ktoré ju svojim rozsahom a náročnosťou mohlo aj položiť. Na každom jednom predstavení totiž participuje až 100 ľudí. To, že výsledkom je nakoniec veľmi presvedčivá produkcia, je veľmi príjemným prekvapením. A dôkazom, že aj náročné projekty sa u nás dajú realizovať na veľmi vysokej úrovni. A to sa naozaj podarí málokedy.

Peter Bleha


Foto/Zdroj: z oficiálneho vizuálu podujatia

Živé vysielanie
??:??