Glosa týždňa Silvestra Lavríka: Prečo píšem V, čiže Avantgarda ´84

Reflexia a kritika

Glosa týždňa Silvestra Lavríka: Prečo píšem V, čiže Avantgarda ´84

02. 10. 2019 16:52

Silvester Lavrík vo svojich glosách hľadá odpoveď na otázku - prečo píše, alebo skôr - prináša odpovede na ňu. Prečítať si môžete už piatu časť, s podtitulom Avantgarda ´84.

Prečo píšem V, čiže Avantgarda ´84

Niekedy po dvadsiatom roku môjho života mi láskavé okolie, mimochodom plné múdrych a vzdelaných ľudí s obdivuhodným citom pre písané slovo aj priestor za textom, dovolilo namýšľať si, že mám právo vyjadrovať sa písomne aj opakovane. Pýtali sa na čom pracujem, so záujmom načúvali, keď som začal hovoriť. Mohol by som ich menovať, ale takú hanbu im neurobím. Alebo predsa, veď oni unesú. Napríklad taký Stanislav Rakús. Alebo Karol Horák. To oni ma hazardne ľahkovážnym spôsobom povzbudzovali, aby som tvoril. Dnes som im za to nesmierne vďačný, aj keď zvyšok ľudstva, na čele s poslucháčmi Rádia Devín, môže mať na to iný názor.

Druhú skupinu mojich literárnych povzbudzovateľov tvorili divadelní a - poviem to rovno - hviezdni priatelia. Karol Horváth, Ivan Havlice, Miroslav Capovčák, Paľo Dolejš, Pánboh mu daj slávu večnú. To oni môžu za to, že svetlo sveta uzreli také opusy ako Už je všetko hore na družstevnom dvore, Faust - čiže odpusťte nám starí páni, Kopŕcajú sa vojaci, alebo poviedka Volebná kampaň Osu Serengetti. Neboli sme žiadna hviezdna rota, ba ani čata, či družstvo, len študentské divadlo. Hviezdne na nás bolo iba to, že sme sedávali v reštaurácii Hviezda. Maniere sme však mali vskutku bohémske. Príklad za všetky; popri divadle sme založili akčnú skupinu Avantgarda ´84. Zasadala každý pondelok, po celú dobu svojho vročenia. A keď hovorím každý, treba povedať, že aj celý. Úderom desiatej hodiny sme už sedeli vo Hviezde, obľúbenej krčme prešovských vysokoškolákov. Poznámka pre mladšie ročníky - za socializmu sa alkohol smel predávať až po desiatej hodine.

Zasadnutia Avantgardy ´84 mávali pravidelný priebeh. Otváral ich Paľo Dolejš, Pánboh mu daj slávu večnú, lebo bol najstarší a teda najmúdrejší. Zodvihol pohár a povedal: „Pime, bo treźbejem!" Bol to vzácny muž, s veľkým darom reči, korunovaným citom pre situačnú skratku. Potom to už šlo hladko, až do záverečnej. Hej, veľa sme pili, ale aj čítali. Čo iné nám ostávalo, keď všade naokolo zúrila totalitná nuda? O prečítanom sme sa dokázali rozprávať celé hodiny. Vlastne hádať. Nejeden večer sme strávili citovaním Hellera, Hrabala, Válka. Dialógmi Josefa Švejka sme vedeli konverzovať aj desiatky minút. Saroyana, Lema, bratov Strugackých, Dostojevského, Marquéza a Čechova sme obdivovali až do nepríčetnosti. Patarák, Hrúz a Johanides nás takisto vedeli rozpumpovať. Pravda o našej avantgardnosti bola však skromnejšia, než tá najtriezvejšia poznámka pod čiarou. V pondelok bývali prednášky z marxistických disciplín a my sme v škole nevedeli obsedieť. Nuž sme v krčme pestovali umenie výhovorky. Hej, doba bola taká, ale rodičom ani muk!

Ešte výrečnejšie o prvej polovici osemdesiatych rokov hovorí to, že vyučujúci nám tie výhovorky zhltli. Nie každú! Aj výhovorka musela byť vystavaná podľa zásad dialektického materializmu. Jedna za všetky - prepáčte, súdruh docent Dankanin, nemohli sme prísť na prednášku, lebo sme sovietskemu vodičovi vezúcemu abcházsku bavlnu do Závodov V. I. Lenina v Ružomberku pomáhali vycúvať zo slepej uličky za františkánskym kostolom. To, že sme ho predtým do nej, lebo sa Paľa Dolejša, Pánboh mu daj slávu večnú, neopatrne opýtal na cestu, zámerne nasmerovali, sme radšej zamlčali.

Akokoľvek úsmevne toto spoločné obcovanie s trpezlivosťou osudu v beztiažnom stave medzi životom a písaným slovom z odstupu môže vyznievať, jeho avantgardnosť spočívala naozaj len v tom, že sme si trénovali cit pre mentálnu rebéliu. Oportunistickú a detinskú až hrôza, ale na viac sme vtedy nemali. Žiadalo sa nám slobodne žiť a čítať naozajstnú literatúru, nie Marxov Kapitál, Engelsovho Anti-Dühringa, Leninovo Što dělať. Rozpor, ktorý sa v našom počínaní ukrýval, bol len akváriom topiacim sa v oceáne schizofrénie dodýchavajúceho totalitného systému. Ale to sme vtedy ešte nevedeli. Na priečeliach budov transparenty hlásajúce, že so Sovietskym zväzom to budeme ťahať až na večné časy už síce svižne bledli, no nám to akosi nedochádzalo. Neverili sme im, ale predstaviť si, že by to raz mohlo byť inak, sme si ani pri všetkom svojom výmyselníctve nedokázali. A tak sme sa utiekali k tomu, čo nám bolo najmilšie. K priateľom, spoločným posedeniam a slovu - písanému i táranému. Kto vládze, nech blúznivým mladíkom odpustí, že literatúru kvôli tomu degradovali na pomocnú náuku, ktorej hlavnou úlohou je cibriť pohotovosť a vkus záškoláka.

foto: pixabay

Živé vysielanie
??:??