Pavol Országh Hviezdoslav – básnik, dramatik a prekladateľ má veľa prívlastkov – už v základnej škole nás učili, že je najväčším slovenským básnikom. Ale prečo – na to sme v školských laviciach a aj keď sme ich opustili, ťažko hľadali odpoveď. Jednu z nich ponúka aj Ľubomír Feldek.
Hviezdoslavove Krvavé sonety v angličtine
Tohto roku sme si pripomenuli 170. výročie narodenia veľkého slovenského básnika, Pavla Országha Hviezdoslava. No ak povieme, že to bol veľký básnik, nepovedali sme o ňom ešte všetko.
V roku 1918, keď vznikla Československá republika, stal sa Hviezdoslav poslancom jej parlamentu – prvého demokratického parlamentu Čechov a Slovákov. Hviezdoslav teda nebol iba veľký básnik, bol aj veľký demokrat. Právom sú podľa neho pomenované ulice a námestia a na tom bratislavskom sedí jeho monumentálna socha oproti historickej budove Slovenského národného divadla – veď Hviezdoslav bol aj veľký dramatik. Bol veľký viacnásobne. Bol to jednoducho veľký človek. Úcta k jeho básnickým a ľudským kvalitám pretrvávala aj v dobách, ktoré demokraciu zrádzali. Z jeho krásneho verša „Ó, práci všetka česť, česť práci všetka" sa stal pozdrav, ktorým sa v krutých päťdesiatych rokoch minulého storočia zdravili pri príchode do práce aj kati, chystajúci sa vešať nevinné obete stalinizmu, zatiaľ čo na Hviezdoslavovo demokratické krédo nadväzujúci spisovatelia Ivan Horváth či Ivan Stodola sedeli vo väzení.
V tých časoch vládnuci socialistický realizmus nútil umelcov tvoriť na povinné témy. Tou najmenej poplatnou bol boj za mier – aj tak však básne, bojujúce za mier, duneli prázdnotou. Aby nebolo dunenie až tak počuť, zaštítil sa socialistický realizmus aj Hviezdoslavovými Krvavými sonetmi, s ktorými nemal nič spoločné – veď tie boli napísané už v roku 1914. Hoci vyšli tlačou až v roku 1919, už aj počas prvej svetovej vojny sa šírili v rukopisnej podobe a Hviezdoslavovi hrozilo, že bude za svoj pacifizmus potrestaný.
Krvavé sonety mali ďaleko k totalitnej poplatnosti a – chvalabohu – obľubu socialistického realizmu nijako nezvýšili. Spolužitie s ním však obľubu Krvavých sonetov znížilo. Žiaľ, dodnes pretrváva predsudok, že ich netreba čítať, veď dopredu vieme, že sa z nich nedozvieme nič iné, len to, že aj Hviezdoslav, keby žil, bol by proti kórejskej vojne.
O to záslužnejší je edičný čin Literárneho informačného centra, ktoré vlani vydalo Hviezdoslavove The Bloody Sonnets vo vynikajúcom prebásnení, Postaral sa oň na Slovensku žijúci anglický básnik John Minahane a v úvode ku knihe napísal, že „.. ide o najsilnejší hlas, ktorý sa ozval proti prvej svetovej vojne hneď v jej začiatkoch, už v auguste a septembri 1914... Dalo by sa povedať, že Hviezdoslav sa vo svojich Krvavých sonetoch vrhol ako akýsi slovanský Don Quijotte do urputného boja proti drvivej väčšine európskych básnikov."
Básnici iných národov totiž v tom období – píše Minahane – „načisto podľahli lyrickej eufórii a donekonečna velebili česť, povinnosť, nesebeckú službu, zomieranie za vlasť, krv a ruže."
John Minahane ich aj vymenúva a pacifista Hviezdoslav vychádza z jeho hodnotenia jednoznačne lepšie než takí slávni básnici ako Rudyard Kipling alebo Rainer Maria Rilke, ktorých poézia sa v tom čase nevyhla lacnému vojnovému pátosu.Priznajme si, že aj keď sme o Hviezdoslavových básnických a ľudských kvalitách vedeli, o tejto jeho európskej či až svetovej výnimočnosti sme nevedeli. John Minahane si zaslúži našu dvojnásobnú vďaku. Nielen za prebásnenie Krvavých sonetov, ale aj za to, že ukázal ich výnimočnosť aj nám, Hviezdoslavovým rodákom.
