Galéria v Čunove, akoby položená na hladine Dunaja, je miestom, kam chodia aj tí, ktorí k výtvarnému umeniu nemajú blízko. Láka ich prostredie, ktoré je naozaj reprezentatívne, či neďaleký vodácky areál, alebo hrádza. Stačí im pohľad na galériu zvonku. No my sa pozrieme dovnútra - spolu so samostatnou vedeckou pracovníčkou Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzanou Bartošovou.
EL LISICKIJ & ER SIKORA v Danubiane
Tvorbu významných svetových osobností nevidíme na Slovensku, ba ani v Bratislave často. Naše galérie - teda múzeá výtvarného moderného a súčasného umenia- nemajú medzinárodné kontakty na úrovni, ktorej výsledkom by boli výstavy týchto umelcov.
Výnimkou je Danubiana, exkluzívny priestor na brehu dunajskej hrádze vodného diela pri Čunove, neďaleko Bratislavy. Založil ju roku 2000 ako súkromnú inštitúciu bohatý zberateľ Gerard Meulensteen z holandského Eindhovenu. Najprv to bola výstavná sieň. Postupne pribúdali v jej exteriéri sochy od domácich i zahraničných autorov a vytvorili základ zbierky. Napokon, po mnohých vyjednávaniach i systémových ústupkoch ju veľkoryso podporila vláda Slovenskej republiky, aby sa mohla realizovať jej dostavba.
Mnohí umelci, kritici a kurátori boli s týmto rozhodnutím právom nespokojní. Danubiana nemá v odborných kruhoch najlepšiu povesť, a to napriek výstavám svetoznámych umelcov. Problémom je, že jej slovenský manažment dlho a sebavedome predstavoval priemerných domácich autorov ako výnimočných, čím zamiešal hodnotové kritériá. V snahe získať štátnu dotáciu sa však zachoval diplomaticky. Ponukou nákupu diel od najvýznamnejších žijúcich umelcov a návrhom ich stálej inštalácie si ich pri vyjednávaniach získal na svoju stranu. Bratislave žalostne chýbajú reprezentatívne výstavné priestory. Táto šanca viacerých autorov staršej generácie doslova nadchla.
Výsledkom nákupu a dostavby je veľkorysá stála expozícia, v ktorej sa striedajú výnimočné výtvarné diela s priemernými, čo však menej skúsený divák nerozozná. Dočasným výstavám slúži pôvodná budova, pričom kombinácia výstavy nášho a zahraničného autora je zmysluplná. Nie vždy však je zmysluplné - kvôli niekedy pochybnému výberu výtvarníkov - výstavu v Danubiane navštíviť. Aktuálne, až do konca júna, sa však oplatí vybrať na jej prehliadku.
Dvojvýstava El Lisického a Rudolfa Sikoru je jedinečným umeleckým zážitkom. Jedna z kľúčových osobností ruskej revolučnej avantgardy má najpočetnejšiu kolekciu diel mimo územia Ruska vo Van Abbemuseum v Eindhovene, ktoré ju do Danubiany zapožičalo. Množstvom i presvedčivosťou ju dopĺňa súbor diel Rudolfa Sikoru. Kurátorkou jeho časti expozície a autorkou textu sprievodného katalógu o oboch umelcoch je Katarína Bajcurová.
Dvaja autori, ktorých delí od narodenia viac ako polstoročie vystavujú v tom istom priestore. Rozdielne sú krajiny odkiaľ pochádzajú a - čo je najdôležitejšie - majú iný svetonázor. Diváka prekvapí a oslní, ako navzájom ich výtvarné jazyky súznejú. Obaja pracujú s tvarmi geometrie v asketickej farebnej škále: okrem bielej a čiernej len s červenou farbou. Celok pôsobí ako jeden svet. Svet jasných myšlienok a proklamácií, strhujúci svojou vizuálnou naliehavosťou.
El Lisickij bol zanietený príslušník ruskej avantgardy v čase Veľkej októbrovej revolúcie. Jej službe venoval svoj talent, keď medzi jej protagonistov patrili najvýznamnejší výtvarní umelci. Vtedy ešte boli optimisti, verili vo svetlé zajtrajšky, že svet sa dá zmeniť prostredníctvom jasných ídeí. Tie vyjadrovali aj ich geometricky a vizuálne optimisticky koncipované kompozície. Kresby, návrhy priestorových riešení, PROUNY, koncepcie výstav, knižná typografia. V tom všetkom El Lisickij vynikal. Natoľko, že ho ešte dlho po zmene režimu z leninského, tolerantného k avantgardám na totalitný stalinský, poverovali výtvarným riešením významných zahraničných výstav sovietskeho Ruska.
Vtedy zasa žil niekoľko rokov v Nemecku, kde v mladosti študoval architektúru. Talentovaní príslušníci židovskej komunity mali v cárskom Rusku obmedzený prístup k vysokoškolskému vzdelaniu. Mnohí, aj El Lisickij, preto študovali v cudzine. Počas svojho druhého pobytu v Nemecku sprostredkoval kontakt medzi ruskou revolučnou avantgardou, holandským The Stil a nemeckým Bauhausom.Rudo Sikora je na rozdiel od El Lisického skeptik. Predpovedá zánik našej civilizácie a planéty, ak sa zavčasu nespamätáme. A to „zavčasu" sme - podľa neho - už zmeškali. Skutočnosť, že tieto pesimistické vízie tlmočí jasnými geometrickými znakmi a písmom v optimistickom farebnom vyznení, o to viac znepokojuje. Odkazuje nám, že ako radostné, teda nerozumné bytosti, zapríčiníme smrť našej planéty.
Výstavu sprevádzajú dva dokumentárne filmy a podrobný prehľad osudu El Lisického vrátane odkazov na dobové súvislosti, napríklad na popravy jeho blízkych spolupracovníkov. Škoda, že Sikorov životopis a film o jeho tvorbe chýbajú. Myslím si, že by tiež divákov zaujali.
Výstava je silným umeleckým zážitkom. Ten možno doplniť pohľadom na sugestívnu horizontálu hladiny vodného diela. Pri nadšení z jej majestátnosti však treba zabudnúť, komu z našich komerčne orientovaných a málo originálnych umelcov dodnes robí Danubiana meno ako jediné výtvarné múzeum, ktoré sa u nás postavilo od Nežnej revolúcie. Jej rozporuplný príbeh je aj naším príbehom.
