Názov glosy Karola Horáka je „Názor, fakt, uhol pohľadu a pravda". Zdalo by sa, že navádza k relativizmu. Ale zrelativizujme ho: je skôr o drobnej mýtotvorbe pri rozprávaní o ľuďoch, ktorý sú výrazní, ale vieme o nich málo. Ich osudy sa stanú folklórom, každý čosi pridá, každý prerozpráva ich príbeh podľa svojho gusta. Výsledok je pôsobivý, zábavný, je to výmysel lepší ako život.
Názor, fakt, uhol pohľadu a pravda
Väčšina slovenských malomiest máva medzi obyvateľmi nejakú svojráznu figúrku. V 50. a ešte aj v 60. rokoch minulého storočia ju malo aj naše mesto. Bol ním istý muž, ktorého volali DEŽO či Dežko. Chodil čaptavo, väčšinou neoholený a ako zvykli hovoriť miestne paničky – „neogabaný". Povaľoval sa po krčmách, kde dopíjal z krígľov zvyšky piva po štamgastoch alebo nosil výčapníkovi zo stolov prázdne poháre. Vrchol jeho aktivít bola stávka. Nechal sa nahovoriť za pohár piva, ktorý mu zaplatili podpití baníci, aby sa pobral do centra mesta, odkiaľ odchádzali autobusy do priľahlých dedín – čakalo tam na spoje plno žiakov, ženičiek z trhu, úradníkov i robotníkov – a urobil tam, ako sa vtedy hovorilo, „estrádu". Dežo sa šmajdavou chôdzou blížil terasou nad cestou k centru. Baníci, ktorí zaplatili invalidnému Dežovi pivo, predbehli potrudženého pomaly už starca a vyčkávali na jeho výstup. Dežo dorazil pred mestský archív a začal vykrikovať: „Komunisti - prúser istý! Vylezte mi na hrb!" A pravou rukou si plieskal po zadku. Vzápätí zbehol na cestu a aj tu dva-tri razy zopakoval svoje číslo. Autobusy, čo smerovali do centra zastali, šoféri so smiechom spolu s cestujúcimi pozerali cez predné sklo na Deža a na celé kolo sa smiali. Keď Dežo skončil svoje číslo, ozvali sa klaksóny autobusov, ba niektorí šoféri pohli svoje vozidlá smerom k zabávačovi. Nato Deža trhlo, uskočil. Znova sa poplieskal rukou po zadku a vykrikoval: „Vylezte mi, šoféri aj s vašou čézádé, na hrb!" Podskočil a pobral sa nečakane rýchlo dolu mestom do krčmy, kde mal sľúbený pivný honorár za svoju etudu. Zaujímavé na jeho účinkovaní bolo, že ho nikdy nezavreli ani nepokutovali. (Údajne preto, že bol z dobrej mestskej rodiny...).
Jeden z najstarších obyvateľov mesta tvrdil, že Dežo nestarne, je stále taký istý. Dokonca sa dušoval, že za Slovenského štátu robil za pivo presne takú istú show a na tom istom mieste ako nedávno. Len s inými persónami svoje paródie. Vykrikoval: „Nemčúry - kačury! Fašisti - svine!"
V súčasnom denníku, v ktorom každý týždeň lúštim krížovku mi vyšla nakoniec tajnička: „Čokoľvek počujeme, je názor, nie fakt. Čokoľvek vidíme, je uhol pohľadu, nie pravda."
Aj malé mestečká môžu mať figúrky solídnych rozmerov.
