Glosu týždňa píše Karol Horák

Reflexia a kritika

Glosu týždňa píše Karol Horák

04. 04. 2019 21:38

V dejinách staršej slovenskej literatúry sú autori, ktorí patrili medzi významné osobnosti dobového európskeho diania, pričom ich presah do prítomnosti je zrejmý. Takou osobnosťou je predstaviteľ renesančného humanizmu - básnik, pedagóg, verejný činiteľ Ján Bocatius, o ktorom píše Karol Horák.

Ján Bocatius

„Pôvodom bol Lužický Srb, protestant, absolvent popredných nemeckých univerzít. Výborný humanistický pedagóg. Učil v Banskej Štiavnici, na Spiši, Prešove, bol rektor mestskej školy v Košiciach, kde bol aj člen mestskej rady, notár a richtár. Roku 1606 - 1611 väznený v Prahe, 1611 - 1618 učiteľ a vydavateľ v Košiciach, od 1618 knihovník v Albe Iulii. Bol uznávaným básnikom (je autorom zbierok Celadon, Ungaria gratulans, Päť kníh uhorských básní), na sklonku 16. storočia mu cisár Rudolf II. udelil titul „poeta laureatus caesareus". V roku 1605 sa v Košiciach pridal k protihabsburskému povstaniu Štefana Bocskaya, čo mohla byť zlomová udalosť v jeho živote."

Tento faktograf tvorí svojím spôsobom „vonkajší" mikroportrét autora. Oveľa zaujímavejší je však jeho „vnútorný" portrét. ZVEDAVOSŤ CHARAKTERIZUJE PRIEBOJNÚ MYSEĽ. Je to aj Bocatiov prípad. „Ako poverenec Košíc putuje Bocatius v družine povstalca Štefana Bocskaya, ktorý sa má stretnúť na diplomatických rokovaniach s tureckým vezírom, dojednať zásady mieru medzi Osmanmi a Viedňou a zrejme aj podmienky ďalšej spolupráce povstalcov s Turkami podporujúcimi ich boj proti habsburskej Viedni." V ďalšej časti spisu Bocatius opisuje Bocskayovo rokovanie s vezírom v priestrannom stane. „Vezír sedel na stoličke, na sebe mal košeľu z vlny a farebné rúcho, ozdobené zlatom a striebrom. Vstupuje knieža Bocskay, vezír sa postaví. Knieža s obnaženou hlavou pobozká z pravej strany vezírovu tvár. Vezír si sadne, knieža posadia na stoličku pokrytú červeným hodvábom. My šestnásti z družiny sme dostali rozkaz, aby sme rad radom pobozkali ruku a nohu vezíra. Pobozkal veru aj tvoj Bocatius, takmer narazil ešte aj svoj nos do zeme, aj sa vezír opýtal, kto som."

Hoci Bocatius nepomenuje explikatívne svoje pocity, núka sa nám na margo situácie sentencia: UČENÝ HLUPÁK JE VAČSÍ HLUPÁK, AKO HLUPÁK NEVZDELANÝ. Aj nasledujúca sekvencia má výpovednú hodnotu k rekonštrukcii „vnútorného" portrétu Bocatia. Platí gnóma mudrca SVEDOMIE JE TICHÝ HLÁSOK, KTORÝ NÁM ŠEPKÁ, ŽE SA NIEKTO DÍVA. „Prinášajú dary. Vezír vyzýva knieža k vernosti a vytrvalosti, ponúka a sľubuje priazeň a priateľstvo spojené s večným spojenectvom, ktoré majú navrátiť Uhorsku niekdajšiu prosperitu. Odovzdajú kniežaťu jeden odev, potom ďalší, ten si rúcho s rukávmi aj oblieka. Rad za radom čítajú mená magnátov z Uhorska. I moje meno. Vyzvú ma, aby som roztiahol ruky, obliekli do rúcha aj mňa. Akoby som sa chystal hrať v nejakej maškare, potajomky sa usmievam na seba, a vo vnútri čujem hlas: Ty môj Bože! Keby ťa videli tvoji priatelia a známi, poslali by ťa do pekla, ukazovali by na teba prstom, ako na tureckého podvodníka." Nuž áno, TOĽKO ROZLIČNÝCH KĽÚČOV SA HODÍ DO ĽUDSKEJ ZÁMKY...

Po týchto udalostiach sme štrnásteho novembra vyrazili z Vacova a o dva dni sme dosiahli Krupinu, kde knieža očakávali"

JE VEĽKÝ VESMÍR A OKREM NEHO EŠTE VAČŠÍ V KAŽDOM Z NÁS..

Foto: Wikipedia

Živé vysielanie
??:??