Cestovať za umením je dobré z viacerých dôvodov - človek môže získať nové zážitky, porovnať domácu a európsku či svetovú scénu, poznať nových ľudí a potom - cestou domov o všetkom rozmýšľať.Po jednej z ciest za hranicami Slovenska o prežitom rozmýšľala aj Petra Fornayová.
Pravdivosť zaužívaných právd
Sedím vo vlaku Zürich Bratislava. Nebola som na výlete, hoci uvádzacia cena nového priameho vlakového spojenia by za to stála. Vraciam sa zo Švajčiarskych tanečných dní, bienálnej prehliadky toho najlepšieho, čo Švajčiarsko v oblasti súčasného tanca ponúka.
Je všeobecne dobré nemať očakávania, byť očistený od všetkých filtrov a zvykových archetypálnych predstáv. Zvykom dané predstavy nie nevyhnutne súznia s reálnym stavom vecí. No ako vždy pri nových skúsenostiach, niektoré pravdy, o ktorých sa už ani nediskutuje, lebo sú takmer dogmami, zažitá skúsenosť vyvráti. Ale v niektorých sa naopak utvrdíte na 100%.
Takže po prvé, snažila som sa zbaviť filtra, cez ktorý sme zvyknutí pozerať sa na umenie. Jedna z obľúbených archetypálnych predstáv vraví, že umelec musí trpieť, aby niečo hodnotné vytvoril. Ako hosť a pozorovateľ umeleckej scény jednej z najvyspelejších krajín sveta som sa rozhodla tento filter nepoužívať a zabudnúť na všetky povesti a rozprávky o umŕtvujúcich zlatých klietkach. Ak však očakávate jednoznačnú odpoveď, či komfort, dostatok financií a vynikajúce podmienky tvorbe pomáhajú, alebo ju naopak zabíjajú, nemám ju. Sedieť v hľadisku pätnástich, podľa poroty najlepších švajčiarskych tanečných diel znamenalo zažiť fantastické, technicky aj obsahovo inteligentné umenie, ale znamenalo to aj byť svedkom neužitočného balastu a mrhania času. Jediná pravda, čo sa mi potvrdila, je, že umenie nie je nič náhodné, vyžaduje tvrdú prácu a disciplínu. Umením je využiť zdroje (v tomto prípade švajčiarsky komfort) správnym smerom. No takíto umelci by pravdepodobne vedeli, čo so sebou aj v slovenských reáliách, iní sa na umelcov len bezútešne hrajú a je jedno, či na Slovensku alebo vo Švajčiarsku.
Ďalšia pravda, ktorá čakala na overenie: žijeme v dobe, kedy obal predáva, nadinterpretácii lacnoty sa medze nekladú a vždy pomôže, keď niekto niekoho niekde pozná. Platí to do bodky, a dokonca aj na kultúrno-politickom Západe, niekedy nami nadmieru a nezmyselne adorovanom. Svet promotérov je zážitok sám osebe. Je to svet umeleckej diplomacie a jemnej, asi aj nevyhnutnej povrchnosti. Dostať slovenské diela, niektoré omnoho kvalitnejšie, než tie práve videné, do kolotoča veľkých divadelných festivalov, sa rovná science-fiction. Príčin je samozrejme viacero a opäť to nie je čiernobiele. Relevantný kultúrny priestor má vo vyspelejšom svete takmer presné geografické vymedzenie. Symptomatickou je veta, ktorú som si prečítala v bulletine Švajčiarskych tanečných dní: Vitajte v našej malej stredoeurópskej krajine, ktorá sa nachádza v samom centre Európy. Nemienim sa malicherne hádať, kde leží stred Európy, ale pri všetkej úcte, vnímanie Európy - ako vidíme - môže byť naozaj dosť rôzne.
Nezáujem a ignorácia veľkých hráčov nie je samozrejme jediným dôvodom neexistencie slovenského súčasného tanca v celosvetovom umeleckom kolotoči. Vo veľkej miere to hovorí o nás samých a vonkoncom nielen o tanečníkoch. Štátom dotované umenie je u nás stále predmetom konfrontácie, naša schopnosť ťahať za jeden povraz je tiež povážlivá, neúcta k schopnostiam, nivelizácia a nepoznanie vlastnej kultúrnej histórie nie je nič výnimočné. A k tomu konzervativizmus na všetkých frontoch.
Je ťažké stať sa partnerom vyspelejších a nielen bodkou a zdrojom na neokoloniálnej mape sveta. Je ťažké stať sa partnerom a nielen submisívne mlčiacim pozorovateľom diania. Takže posledná pravda, ktorá sa mi potvrdila je, že naozaj nič nie je čiernobiele - ani len tie zasnežené údolia a tmavé skaly Álp.
