Každý deň sa stretávame so situáciou, keď si vzdychneme - „tak, toto snáď nie!"; alebo: „tomu sa mi ani nechce veriť,", alebo ešte: „to nemyslíš vážne?!" A každý deň sa presviedčame, že „to určite áno," aj že „neuveriteľné je pravdou", aj že „to myslí vážne." Svoje o tom vie aj Petra Fornayová.
Absurdity na koľajniciach
Nedávno minulý 20. november je špeciálnym dňom. Pred 102 rokmi sa narodila moja babka, ktorá by o pár dní nato, 22. novembra, mala aj meniny spolu s inými Cecíliami. Svätá Cecília je patrónkou hudobníkov, hudby, spevákov, čo na moju babinu absolútne sedí. Ale vrátim sa k 20. novembru. Tento deň je Svetovým dňom absurdít a mne bolo dopriate, aby som ho mohla patrične osláviť nedávnou cestou do Prahy.
Je piatok poobede, Hlavná stanica v Bratislave. Všetci si vieme predstaviť, koľko ľudí sa tu o tomto čase nachádza. A my sme mali to šťastie, nachádzať sa s tými všetkými ľuďmi na stanici práve v taký piatok, keď sa do Prahy zjavne rozhodla vycestovať polovica Slovenska. Okrem klasického pražského programu – divadlo, nejaké tie galérie, gastroturistika – rozhodli sme sa osláviť v Prahe guľaté rodinné výročie. Zobrali sme aj decká, veď nech vidia a poznávajú. Prosto, črtali sa pred nami štyri príjemné dni.
A tak trpezlivo čakáme na vlak, keďže výber medzi autom a vlakom dopadol jednoznačne v prospech vlaku – na české diaľnice dnes (a ešte asi dlho) radšej ani nepomyslieť. Aby bol náš výlet štýlový, zakúpila som lístky do prvej triedy. Oslava sa musí začať na úrovni. Na stanici sa medzitým nazbiera šialene veľa cestovaniachtivých. A všetci čakáme. Zrazu sa ozve hlásenie: „Z technických dôvodov bude medzinárodný vlak EC meškať približne 15 minút. Očakávaná doba meškania sa môže meniť." A veru sa aj menila. Keďže ustrážiť dve deti na stanici počas nudného čakania nie je úplne jednoduchá záležitosť, samozrejme, že som začala pátrať po príčine meškania, hodnotiac predsa len alternatívu auta a diaľnice. Po investigatívnom pobehovaní od šípky k šípke po rôznych okienkach „najkrajšej" stanice na svete som sa dostala k informácii: Niekto zatiahol ručnú brzdu niekde pri Galante, musia to vyšetrovať. Ja dotyčnému dispečerovi nato: A teda prosím koľko to môže trvať? Neviem. Nemôžete prosím komunikovať s vlakom? Nevedia. Už som im volal. A prosím, mohli by ste vyhlásiť, čo sa stalo, aby ľudia vedeli? Je fajn vedieť, čo sa deje s vašim cestovným itinerárom. To sa nevyhlasuje. Aha.
Vlak prišiel s takmer hodinovým meškaním. Vyčkali sme, kým sa riava absolútne nervózneho obyvateľstva vrhne do vlaku, nostalgicky spomínajúc na geometricky presne vymedzené rady na japonských staniciach. A konečne sme vkĺzli do jednotky. Vytiahnem lístky, pozriem a nenachádzam číslo miesta. Ide okolo sprievodca, našťastie začína cvikať v jednotke. Prosím Vás, kde si môžeme sadnúť? Na lístkoch to nemáme vyznačené. Jáj, vy ste si tiež nekúpili miestenky. Do jednotky sa musia kupovať miestenky? Jasné. A nie je to automaticky dané, že lístok v prvej triede je zároveň miestenkou? Veď inak to celé nemá logiku? Ó milá zlatá pani, toto nie je povinne miestenkový vlak. Vy si môžete kúpiť lístok kde chcete. Bez miestenky. Takže to máme teraz v jednotke stáť? Áno. Ja som to nevymyslel. Ale keď cestujeme regiojetom, tak miestenky sa vydávajú automaticky. My nie sme súkromný prepravca. Aha. V hlave mi začali víriť komparácie ľavicových a pravicových prístupov k riešeniu spoločenských problémov. A môžete niekomu povedať, že toto celé je nezmysel? Nie, napíšte sťažnosť. No to sa nebojte. Takže sme stáli v jednotke, na krásnom mäkkom koberci. Určite je lepšie stáť na koberci ako na linoleu. Myslím.
Po chvíli som však zvolila predsa len možnosť sedenia – čo tak klasické riešenie prežiť cestu bez miestenky v jedálenskom vozni? Našli sa dve voľné dve miesta, šup na ne. Dve kávy, koláčik. S mladším synom sme začali hrať piškvorky a lodičky, prosto rodinná idyla. Keby ... zase to keby. Keby nám všetkým po chvíli nezačali odmŕzať nohy od generózne nastavenej ventilácie vo vozni, kde má byť – aspoň podľa mojich predstáv – príjemne, útulne a teplúčko. Takže opäť: Prosím Vás, nedalo by sa...? Nie. To sa nedá prestaviť. Ste si istý? Absolútne. Aspoň dodal, že ho to mrzí. A tak som objednala veľa horúcich mätových čajov a rovno aj dve whisky. Aby sme si mohli pripiť – nech žijú všetky absurdity sveta.
