Hana Rodová recenzuje najnovší počin známeho košického autorského divadla NA PERÓNE, ktoré tento raz zinscenovalo najznámejšiu poviedku Franza Kafku Premena. Zasadilo ju do site-specific prostredia až na ulicu a do doby, v ktorej sa naša krajina ocitla po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Číta Jarmila Vitovičová:
Premena (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
V košickom divadle NA PERÓNE je inscenovanie Kafkovho textu Premena zvláštnou udalosťou hneď z viacerých dôvodov. V prvom rade je divadlo NA PERÓNE autorským divadlom a v jeho histórii sa okrem jednej výnimky iný ako autorský, pre divadlo NA PERÓNE písaný text nevyskytuje. Po druhé v prípade Premeny nejde o dramatický text, ale o divadelnú poviedku, akýsi hybrid čítaného textu a jeho hereckého silne štylizovaného dohrávania, takisto v kontexte tohto súboru nezvyklý žáner. Kafkova Premena je textom, v ktorom sa hlavný hrdina, Gregor Samsa, úspešný mladý muž, živiteľ rodiny, žijúci so svojimi rodičmi a mladšou sestrou ráno prebudí zmenený na nechutného chrobáka. Sám sa so svojou novou totožnosťou musí vyrovnať, rovnako ako sa s jeho premenou musí vysporiadať jeho rodina. Empaticky vnímajúc malomeštiacke prostredie tejto modelovej rodiny je to pre nich veľmi ťažké. Samozrejme, že v prípade Kafkovho diela ide o metaforu, keďže ho písal v búrlivých časoch začiatku 20. storočia, na začiatku 1. svetovej vojny. Poviedka je aktuálna ešte i po vyše sto rokoch a „Peronisti" ju interpretujú ako tragédiu nie jednotlivca, ale konkrétneho vládneho predstaviteľa, ako sa píše v bulletine k predstaveniu: „Sme zrazu na Slovensku, pravidelne sa tu organizujú protesty tých, ktorí chcú, ten odporný hmyz dostať z (bonaparteho) bytu." Autorský koncept Jany Wernerovej a Petra Kočiša sa tak stal umeleckou odozvou na (nielen) tohtoročné februárové udalosti na Slovensku. Z dramaturgického hľadiska sa tomu vôbec netreba čudovať. Divadlo NA PERÓNE vo svojej tvorbe už dlhšie obdobie sleduje spoločenské, sociálne, politické, národnostné ako aj ďalšie pálčivé problémy súčasnosti.
Režisérka inscenácie Jana Wernerová zvolila herecký kód ako silne štylizované hranie na hranici grotesky, v ktorom má každá postava vlastnú pohybovú a mimickú seba identifikáciu. Napr. postava Gregora (Jakub Muránsky), hoci je po celý čas pod maskou, vykonáva plastické, takmer tanečné pohyby, Sestra (Michaela Domovcová) zas chodí v malých krokoch po špičkách a na tvári má výraz jemného zdesenia podčiarknutý zdvihnutým obočím a zošpúlenými perami; Prokurista (Peter Havasi) je vzpriamený, zachmúrený a pohybuje sa tzv. bocianími krokmi; Služobná (Zuzana Dancáková) je parodická v používaní rekvizít a využitia pohybových prostriedkov; Matka (Jana Wernerová) vo výraze, chôdzi a držaní rúk pripomína bábku a napokon Otec (Peter Kočiš) ako patriarchálny prototyp doby je paradoxne v submisívnej polohe. Princíp nemého filmu, teda popisovania hovoreného textu, určite nie je divadelným objavom, avšak jeho čaro v prípade „Peronistov" je v tom, že v určitých sekvenciách idú akoby proti textu alebo ho ironizujú, hyperbolizujú, či aktualizujú. Premyslene pracujú s temporytmom pohybu, štylizujú zrýchlený pohyb spôsobený drobnými krokmi, veľké gestá, v momente spomaľujú, či rozfázujú gestá alebo prinášajú prudké zastavenia v pohybe. Treba zdôrazniť, že celé predstavenie je site-specific /sájt spesifik/, a teda že jeho priestor je verejný, nedivadelný a podmieňuje celý hrací plán. Riešenie scény vychádza z možností budovy Múzea Vojtecha Löfflera v Košiciach a Alžbetinej ulice. Hrací priestor predstavenia sa rozprestiera v niekoľkých rovinách: výklad múzea, kde sa nachádza izba Gregora Samsu; vstup do múzea, alias vstup do izby Gregora Samsu, okované dvere, do ktorých sa postavy dobíjajú ale sa po nich aj štverajú, a tretím je priestor ulice presahujúci do hľadiska. Práve na ulici je obývačka Samsovcov a na úrovni hľadiska je zvyšok rekvizít akoby voľne zakomponovaných do priestoru. Nad všetkým však dominuje zarámovaná fotografia mladého Róberta F. a divák v kontexte diela odčíta práve jeho absurdnú premenu na chrobáka uväzneného v izbe. Celý vizuál dopĺňajú kostýmy v čiernej farbe s výraznými čiernymi parochňami. Z reproduktorov znie hlas rozprávačky príbehu, Jany Wernerovej, ktorá text precízne interpretuje, rozohráva hlasy postáv, dopovedá dianie na scéne v duchu žánru literárneho diela.
Tento výklad poviedky Premena Franza Kafku je takmer učebnicovým príkladom, ako pracovať s „klasickým" textom, ako ho interpretovať pútavo, zábavne a pritom jednoducho. Predstavenie divadla NA PERÓNE, ktoré je limitované priestorom, ale i počasím, by mohlo slúžiť ako forma povinného čítania pre (ale nielen pre) stredoškolákov.
Hana Rodová
Foto/Zdroj: Múzeum Vojtecha Löfflera
