Glosu týždňa píše Silvester Lavrík

Reflexia a kritika

Glosu týždňa píše Silvester Lavrík

20. 09. 2018 12:52

Horúca láska

Celé leto, deň po dni, okrem nedieľ, sa pred šiestou touto uličkou poberali do kostola dve ženy. Elenka a Stázka. Na hlavách, čo sa nebáli dôstojne zostarnúť, trvalé ondulácie. Pistácia a Levanduľa. V sviežom sa vánku ľahučko chvejú. Keď sa vynoria na dolnom konci Farskej ulice, pripomínajú viac dve cukrové vaty na výlete, než popredné farníčky, opory cirkevného zboru aj mladého agilného kňaza. Pekne im tie chemicky stužené šediny v nízkom rannom slnku svietia. Hlávky nakláňajú k sebe, jedna zelenkavá, druhá fialkastá, svietia doďaleka. Pistáciou a Levanduľou ich ujo Rozprávkový hlas, jeden zaslúžilý ožran z Naštíc, prezval. Poniže fary postáli. Hodiny na kostolnej veži odbili trištvrte, patrí sa byť štvrťhodinku pred začatím bohoslužby na svojom mieste. A potom – trafil by ich niekto podsadnúť, a na to sa ony toľké roky v ružencovom spolku neusilovali, aby sa do prvej lavice nezmestili. Lapili dych, trepotajúce sa srdiečka upokojili, roztratené myšlienky usporiadali, vykročili. Je to troška do briežka, nuž prečo by sa jedna do druhej nezavesili. A takto sa im aj lepšie rozpráva, predsa len – nenačim sa na verejnosti priveľmi rozškrabovať. Kráčajú hore Farskou, hlávky opäť pekne pri sebe.

Ale je tých rajčín, vraví v posledný augustový štvrtok Levanduľa. Leča už máme toľko, že ma o chvíľu z chalupy vytisne, pritakala Pistácia. No ale počúvaj toto – Katu Popelišku poznáš... Pistácia kamarátke len prikývla, hlávku pridvihla, pozorné ucho nastavila. Včera náhodou kuknem z obloka, a čo myslíš? pokračovala Levanduľa. Sama tie kapse s rajčinami netehnila! Ná ty sa čo čuduješ?!, zvolala Pistácia tlmene, v rannom tichu sa hlasy nesú inak ako cez deň. Tomu jej ešte nohy nevychladli, a už si dávala inzerát! To mi je už len vdovica! A šak čo myslíš? mykla plecom Pistácia. Len nech sa nejaký ohlási! Rýchlo zistí, že lacno kúpil, ale draho zaplatí. Tak, tak, pritakala Levanduľa. Šak tá má hubu jak masársky pes! Aj minulú nedeľu... Móže ona chodiť sväté obrázky čarať, nikoho neoblafne! Videla si ty náušnice? Šak nevravím, pekné boli, ale čo jej už ich budem chváliť? Nech chváli, ten, čo za ne tri výplaty vyvaleu. Radšej som reč na ty svoje kolená skrútila.

V stredu mali v práci inžiniera Bolecha. Vedúceho odboru výstavby. A jeho ženu. Hlavné slovo držala Pistácia. Čo tam po tom, že zuby má ako lačná kobyla, ale tý jej kosti! Každé ráno ju míňam, keď idem na mlieko a ona do roboty. Ja to mám kúsek, ale ona?! Pešo, až na druhý koniec mesta. Ona po jednom chodníku hore kopcom, ja po druhom dolu. Cez cestu počuť, ako jej tie koštiale hrkocú! A ten jej Bolech! Nie aby vytiahol auto z garáže a odviezol ju, ale on ho tam bude ofukovať, leštiť, vosky, laky každú sobotu doobeda naňho míňať. A načo? Do hrobu si ho nevezme. Bolech!?, prebrala štafetu Levanduľa, škoda reči! Mesto sa mu drobí medzi prstami, z kultúrneho domu minule taký kusisko omietky padol, že by vola omráčeu, ale on najradšej chodí po škôlkach. Troška pokurizuje riaditeľkám, kuchárky mu dajú teplé kakauko, briošku, čo zvýši, zoberie tú svoju aktovečku a na druhý deň ide inam, päť škôlok máme v meste, akurát na každý deň jednu. Toto on vie, po škôlkach chodiť, ale aby niekedy povedal toto takto, toto inak, chlapi, toto áno, toto nie... A v sobotu doobeda, chytila Pistácia druhý dych: moj to videl, roky sa na to musel kukať, daj mu, Pane, večnú slávu! Mali sme garáž vedľa Bolechovej. Leštil tú svoju škodovečku a doma ho čakala hentá. Elenka, ty si myslíš, že varí? Nevarí, furt len luftujú a jakživ to od nich fazuľou, kapustou ani omastkom nevoňalo! Stázka!, zvolala Levanduľa: A načo by aj varila? V nedeľu do toho auta nasadnú a idú k rodičom. A čo bude, keď sa rodičia minú? Veru, neviem ja, čo bude, keď sa my pominieme.

V utorok sa venovali Faltuske, tej z Rozmajrínovej ulice. V skratke – bola na dovolenke a kopol ju somár. A tak to šlo celé leto, pokiaľ mi pamäť siaha. Lenže včera sa stala ošemetná vec. Nevedno, či im nikto na um nezišiel, alebo už celé mesto preprali, alebo sa len neopatrne pozabudli - začali o sebe. Boli u mňa naši mladí, veď vieš, dcéra, zať a že poďme na zmrzlinu, ozvala sa po chvíli ticha, už aj vydýchané boli, aj srdiečka rovnomerne klopotali, len-len vykročiť, len sa z ničoho-nič rozvravela Pistácia. Ale nehovor!, usmiala sa Levanduľa, lenže akosi kyselkavo. Potom že nie na zmrzlinu, pokračovala prvá zo žien, priateľkin krivý úsmev nedbajúc, akoby pozabudla, že Elenka je so svojím synom ťažko pohádaná, ale šľahačkový pohár že si poďme dať. Aj sme si ho dali. To ti bola dobrota, Elenka! Vanilková zmrzlina, šľahačka, poliate ohriatymi malinami! Volalo sa to - horúca láska! Horúca láska, to poznám, pritakala Levanduľa. Lenže na čukoládu si, Stázka moja, pozabuda. Horúca láska sa to volá preto, lebo to oblejú horúcou čukoládou. Si sa mosela omýliť, Elenka, precedila pomedzi zuby Pistácia. Na to už Levanduľa nepovedala nič. Ani Pistácii nebolo viac do reči. Zvyšok cesty došli mlčky. Keď pán farár vyšli z fary, a zbadali tie dva namosúrené chrbáty, radšej cúvli a akomak v prítmí podbránia počkali.

Už vyše týždňa v rannom vánku márne hľadím na dolný koniec ulice. Nikde nikoho. Až dnes... Šiel som na hríby, patrí sa privstať. Kráčam cez námestie a aha - tamto je Elenka, tamto Stázka. Ale čo to? Prečo ide jedna od Záfortne a druhá Rezákovou uličkou? Reku - opýtam sa ich. Ale potom som sa zháčil, usmial, veselo vykročil. Skončilo leto, mesto si môže vydýchnuť. Aspoň dovtedy, kým sa tie dve nepomeria.

Ozaj, či si aj v kostole od seba odsadli?

Foto: free fotobanka pixabay / RD

Živé vysielanie
??:??