Literárna recenzia: Najkrajšie piesne ako korene brečtanu

Reflexia a kritika

Literárna recenzia: Najkrajšie piesne ako korene brečtanu

01. 08. 2018 10:20

Michael Donhauser patrí k najpozoruhodnejším básnickým zjavom súčasnej nemecky písanej literatúry. Za svoje diela získal viacero významných rakúskych ocenení. Tento rok mu v slovenčine vyšla zbierka s názvom Brečtan. Rencenziu naň napísal básnik a literárny publicista Peter Prokopec. Číta Mariana Jaremková:

Michael Donhauser- Brečtan (recenzia)
Stiahnuť audio súbor

Text recenzie:

Najkrajšie piesne ako korene brečtanu

Cyklus päťdesiatich dvoch textov rakúskeho autora Michaela Donhausera sa v origináli nazýva Schönste Lieder, teda Najkrajšie piesne. Každú báseň tvorí, ako sa dozvedáme z prebalu knihy: „… jedna zložená veta, ktorá má výrazné hudobné kvality a jej atmosféra kdesi v hĺbkach pripomína stíšený hlas nemeckej romantickej tradície."

V slovenčine k nám toto dielo prichádza v preklade dvojice Slávka Rude-Porubská a Rudolf Jurolek. Jeho názov však znie Brečtan, čo Jurolek v doslove knihy vysvetľuje nasledovne: „Donhauserove básne-vety alebo (prečo nie?) vety-piesne sú postavené na melodickosti a zvukomalebnosti reči, slová sa ozývajú a zrkadlia jedno v druhom, odvíjajú sa jedno od druhého, ovíjajú sa jedno o druhé, v texte sa vrstvia zhluky asonancií a konsonancií, vnútorných rýmov, strieda sa v ňom rytmus a tempo. Preklad, ktorý by všetky tieto delikátne vlastnosti textu v celom rozsahu zachytil a pritom aj verne pretlmočil jeho krehký obsah, je sotva dosiahnuteľný. S germanistkou a slavistkou Slávkou Rude-Porubskou sme museli často pristúpiť k väčším či menším kompromisom, k niekde viac, inde menej výraznejším posunom významov v prospech udržania spomenutých charakteristík autorovho básnického jazyka, ale častejšie sme postupovali opačne - pred melodickými a rytmickými kvalitami textu sme uprednostnili jeho básnický obsah a atmosféru. Piesňovitosť či hudobnosť básní je teda v preklade oslabená (aj to je jeden z dôvodov, prečo sme sa názvu Najkrajšie piesne vzdali)."

Práve odklon od piesňovitosti originálnu kontrastuje s vyjadrením o absencii tradične chápanej témy knihy švajčiarskeho literárneho kritika Samuela Mosera, ktoré Jurolek uvádza vo svojom sprievodnom texte: „Téma je tu uchopená muzikálne: ako sekvencia zvuku a rytmu, ako melódia s postupným zosilňovaním a zoslabnovaním, zrýchľovaním a spomaľovaním tempa. A nielen čitateľ, ale aj autor zostáva pri písaní poslucháčom tónov zachytávajúcich plynutie textu."

V preklade sa totiž dá dobre badať téma života a pominuteľnosti: „A čosi sa kníše, čosi padá, zmieruje sa a zasa / sa vzpína, je to tieseň, čo nás ticho ohýna, / čas, čo preniká a láme, zostáva posledný lúč, / čo všetko kolíše, stišuje a napokon hasne." Tento motív Donhauser rozvíja a ponúka nám pohľady na neho z rôznych uhlov - napríklad z hľadiska trvácneho konca: „Svetlo poludnia sa zľahka spúšťa do záhrad, na / záhony, kde osy krúžia okolo plodov, posledné / lupene padajú nežne ako tiene a roztrúsené dlho / ležia v tráve." alebo z hľadiska odchádzania od blízkeho človeka: „Vysoko stojí a vznáša sa slnko a jeho lúče ako- / by unášali kamsi doďaleka, akoby to bolo dávno, / čo som na teba myslel, vítal ťa a cítil, ako nám / unikajú dni, tie posledné, tieto."

Možno však súhlasiť so spomínaným zosilňovaním a zoslabovaním, zrýchľovaním a spomaľovaním, v preklade sa tak však nedeje primárne v rámci básnického jazyka, ale v rámci významu: „Bol to deň, keď hlboko v diaľke hustli oblaky, / jasné a nízke, bolo leto, večer, nebo zlatisto / vzplanulo, koruny stromov sa takmer nekní- / sali, skôr len viali, tiahli ako tráva cez údolie, / jedna za druhou."

Donhauser v zbierke Brečtan opisuje bytie, ktorého sme súčasťou a ktoré má v nás to najpevnejšie miesto a zároveň nás obklopuje. Záverečná báseň cyklu vystihuje našu prítomnosť v rámci sveta: „A večer túžba uchovať si všetko videné, prijať / všetko, čo kvitlo, čo sa otvorilo ako dálie v záho- / noch, akoby sa stal, akoby bol svetlom všetok / tento život v záhradách, kde sa rozmnožili farby." Farbami je nasýtená aj táto kniha - farbami, ktoré cítime, ktoré nemajú konkrétny odtieň, no patria k nám.

Peter Prokopec

Foto/Zdroj: Z obálky knihy Brečtan

Živé vysielanie
??:??