Hana Rodová napísala recenziu na nedávno uvedenú inscenáciu režiséra Kamila Žišku Sára Salkházi o významnej Košičanke (premiéra 8. 6. 2018 v Štátnom divadle Košice). Číta Jarmila Vitovičová:
Sára Salkházi (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Poslednou premiérou činohry Štátneho divadla Košice v sezóne 2017/18 bola pôvodná hra Kamila Žišku s jednoduchým názvom Sára Salkházi. Táto hra má ambície byť skutočným ťahákom košickej dramaturgie, keďže ide o osudy reálnej postavy, ktorú spája s mestom Košice história minulého storočia. Sára Salkházi sa narodila v roku 1899 do známej košickej rodiny majiteľa známeho, dnes už neexistujúceho hotela v Košiciach, hotela Schalkház. Získala učiteľský diplom, chvíľu aj učila, po vzniku Československej republiky bola kníhviazačkou i klobučníčkou. Predovšetkým sa však stala rešpektovanou novinárkou, spisovateľkou, organizátorkou viacerých kultúrnych, charitatívnych a ženských spolkov a dalo by sa povedať i aktivistkou vo verejných veciach Košíc. Bola bohémkou so zmyslom pre život i pre humor. Ani nie ako 30-ročná nastúpila cestu svojej duchovnej formácie, organizovala charitu, túžila po misijnej činnosti, vstúpila do rádu Spoločnosti sociálnych sestier, a napokon koncom roka 1944 tragicky umrela v Budapešti, kde bola vedúcou v Ženskom robotníckom dome, v ktorom ukrývali mladé Židovky. Samotný, takto zjednodušený život Sáry Salkházy je plný momentov, ktoré skúsenému dramatikovi dávajú priestor na uchopenie takejto zaujímavej témy divadelne atraktívne. Kamil Žiška ako cenený režisér, aj so skúsenosťou v košickom divadle pri veľmi zaujímavom predstavení Rakúsovej Rozálie, však túto autorskú dramatickú ponuku nevyužil. Sára Salkházy je slabým literárnym pásmom, monológom hlavnej hrdinky, do ktorého jej občas vstupujú ďalšie reálne i transcendentálne postavy. Pietnou spomienkou. Akoby si autor nevedel vybrať cestu, po ktorej sa pustiť a ďalej ju dramaticky rozvíjať. Vzniká tak len akési vrstvenie životopisných údajov, denníkových zápiskov, citácií. Dokonca ani scénografické riešenie scény, ktorú navrhol Peter Janků, neponúklo kľúč k hlbšiemu prieniku k divadelnosti. Ak by sa text odohral na úplne prázdnej scéne, výsledok by mohol byť porovnateľný. A to napriek tomu, že priehľadná konštrukcia zložená z akoby troch oddelených častí evokuje hotel, svet, ktorý je uzavretý a tajomný rovnako ako ľudia, ktorí v ňom žijú a pracujú. Kopia a preskupujú sa v ňom nábytky a predmety kopírujúc život svojich (ne)používateľov. V druhej časti predstavenia je naopak javisko prázdne, len stoly v rôznych konšteláciách vytvárajú priestor interiéru. Dramaticky i vizuálne najsilnejšia je, prirodzene, záverečná časť inscenácie, čas prepadu budapeštianskeho domu a smrti Sáry a jej pomocníčok. Po režijnej stránke ale vidieť a cítiť snahu Kamila Žišku rozvibrovať vnútorný život hlavnej hrdinky a motivicky pomáhať hercom uchopiť ich postavy.
Sáru Salkázi stvárnila Tatiana Poláková, ktorá znova dokázala, že jej register hereckých výrazových prostriedkov je dostatočne široký a flexibilný. Napriek tomu však, žiaľ, nemohla prekročiť obmedzenia textu. Jej spriaznenou dušou je starý Ferencz, ktorého hrá Ľuboš Záhon. V znásobených úlohách žien si dobre poradili Beáta Drotárová, Katarína Horňáková i Lívia Michalčík Dujavová a s viacnásobnou mužskou postavou sa popasoval Andrej Palko.
Inscenácia Sára Salkázi má v kontexte Košíc viac spoločenský, historický, edukatívny a cirkevný rozmer, a to jej dáva šancu osloviť široký okruh divákov, ktorým sa ponúka jemne štylizovaná dokumentárna hra.
Hana Rodová
Foto/Zdroj: ŠDKE
