Operná recenzia: Zahraniční hostia na opernom Eurokontexte

Reflexia a kritika

Operná recenzia: Zahraniční hostia na opernom Eurokontexte

28. 06. 2018 17:01

Michaela Mojžišová pre Rádio Devín napísala recenziu operných vystúpení zahraničných hostí tohto ročníka medzinárodného divadelného festivalu Slovenského národného divadla Eurokontext.sk. Číta Andrea Makýšová Volárová:

Zahraniční hostia na opernom eurokontexte (recenzia)
Stiahnuť audio súbor

Text recenzie:

Na sklonku končiacej sa divadelnej sezóny 2017/2018 spestrili plagát Slovenského národného divadla inscenácie hosťujúcich operných a baletných súborov, ktoré do Bratislavy zavítali na pozvanie usporiadateľov Eurokontextu 2018. Medzinárodný festival tohto mena vznikol v roku 2014 a svoju koncepciu postavil na bienálnom striedaní činohry a hudobného divadla. V rámci aktuálneho operno-baletného ročníka sa na Eurokontexte popri domácom SND a košickom Štátnom divadle predstavili aj tri zahraničné súbory. Práve im je venovaná táto krátka reflexia.

Ako po predchádzajúce roky, aj tentoraz priniesli hosťujúce súbory do Bratislavy repertoár, ktorý v ponuke SND dlhodobo chýba - takzvanú klasiku 20. storočia. U divákov silne zarezonovala predovšetkým ostravská inscenácia Šostakovičovej Lady Macbeth z mcenského okresu, premiérovaná na domácej scéne v marci 2018. V historickej budove SND zaznela originálna verzia Šostakovičovej opery po takmer 83 rokoch: práve toľko uplynie v novembri od legendárnej premiéry v Bratislave, ktorá sa v roku 1935 stala po švédskom Štokholme druhým miestom uvedenia skvostného diela mimo Sovietskeho zväzu. Vzápätí zažila Šostakovičova operná prvotina dramatické peripetie: skladateľ ju pod nátlakom stalinskej cenzúry prepracoval a druhú verziu autorizoval pod názvom Katarína Izmajlovová.

Dnes patrí pôvodná verzia tohto hudobne geniálneho opusu k stáliciam európskych javísk. Ostravania ho do Bratislavy priniesli v ostro realistickej, nie však nevkusnej či obscénnej réžii Jiřího Nekvasila, a v muzikantsky strhujúcom naštudovaní Jakuba Kleckera. Ostravský hudobný riaditeľ prečítal partitúru vo všetkých jej ostrých kontrastoch - od vrúcnej lyriky cez vášnivú dramatickosť až po Šostakovičom hyperbolizovanú grotesknosť, hraničiacu s hudobnou pornografiou. Symfonicky plnokrvné poňatie umožnili Kleckerovi aj skvelí sólisti, ktorí by bez zaváhania obstáli v medzinárodnej konkurencii. Katarína Izmajlovová v podaní dramatickej sopranistky Jordanky Derilovej - výrazovo nesmierne tvárnej umelkyne disponujúcej zvukovo objemným a farebne obsažným hlasom - získala u autorky tohto textu pomyselnú cenu za najlepšiu ženskú spevácko-hereckú kreáciu tohtoročného Eurokontextu. Kongeniálnymi partnermi titulnej hrdinky boli Aleš Briscein v parte testosterónom sršiaceho, kovovým tenorom kraľujúceho Kataríninho milenca Sergeja, aj volumenóznym basbarytónom vybavený Martin Bárta v postave nenávideného svokra Borisa Izmajlova. S ohľadom na spevácku vyrovnanosť ostravského ansámblu, ponúkajúceho kvalitné kreácie i v početných epizódnych úlohách, a tiež na krásnu farebnosť jeho zborového telesa, vychádza Lady Macbeth z mcenského okresu ako najvzácnejšia akvizícia tohtoročného Eurokontextu.

Kontrapunkt k ostravskej inscenácii, ktorá si hudobno-divadelnou zrozumiteľnosťou získala spontánnu priazeň bratislavského publika, ponúkol ďalší festivalový titul, Kráľ Roger v podaní Krakovskej opery. Chef-d'oeuvre jedného z najvýznamnejších skladateľov poľskej hudobnej histórie Karola Szymanovského je mysterióznym titulom s filozoficky mnohovrstevným dejom. Jeho epicentrom je stret asketického kresťanského sveta, ktorý zastupuje Kráľ Roger, so zmyselným dionýzovským svetom, reprezentovaným tajomným Pastierom. Podľa režiséra, „táto opera môže byť súčasťou diskurzu o mechanizme moci, o fungovaní ideológií, no tiež o hedonizme či o homosexualite. Možno v nej sledovať psychoanalytické trópy, ale aj religiózne konotácie." V duchu nenásilnej aktualizácie, ktorú dielo bez problémov unesie (ba, podľa názoru autorky recenzie, by unieslo aj aktualizáciu výraznejšiu a adresnejšiu), sa prvé dejstvo odohráva v sieni Rogerovho paláca. Jej stĺpy, pokryté rozsvecujúcimi sa textami v latinskom, hebrejskom aj arabskom písme, sú popkultúrnym odkazom na obelisky v Kubrickovej Vesmírnej odysee 2001. Táto prísna scéna je v treťom dejstve rozbitá, deštruovaná. Nejednoznačný záver Szymanovského opery, ktorý otvára priestor pre rozličné interpretácie, vyložil režisér Michał Znaniecki pesimisticky: Kráľ Roger a jeho žena Roxana, ktorá od neho utiekla očarená Pastierom, nenašli po dlhom putovaní nič - žiadny nový zmysel života, len svoj dom v ruinách. „Jediným únikom je smrť", tak režisér prezentuje oslepujúce slnko, ktoré vychádza na konci opery a ktorému Kráľ Roger ponúka neviditeľnú obetu - vlastné srdce.

Čo sa týka hudobnej úrovne predstavenia, Krakovčania síce do Bratislavy neprišli so svetoznámym barytonistom Mariuszom Kwiecieńom, ktorý dodal lesk i vážnosť premiére Kráľa Rogera v novembri 2015, ani s autorom hudobného naštudovania, renomovaným dirigentom Łukaszom Borowiczom, no napriek tomu ponúkli kvalitnú interpretáciu náročného titulu. Slová chvály patria predovšetkým alternantom spomenutých hviezdnych protagonistov, ktorých v Bratislave vystriedali mužným hlasom vládnuci Stanisław Kuflyuk (Kráľ Roger) a úspešná poľská dirigentka Monika Wolińska na čele zasvätene hrajúceho krakovského orchestra.

V spoločnosti dvoch ikonických titulov prvej tretiny 20. storočia, ktoré vítaným spôsobom obohatili neveľmi vydarenú sezónu Opery SND, pôsobil tretí hosť spoza slovenských hraníc, Werther z pražského Národného divadla, ako konformný ústupok voči koncepcii festivalu, ktorej pôvodnou ambíciou bolo priniesť na bratislavské javiská moderné divadlo. Opera Julesa Masseneta z roku 1887, balansujúca na pomedzí francúzskeho lyrizmu a nastupujúceho verizmu, je hudobne krásnou, občas však k sentimentalite tiahnucou variáciou goetheovského príbehu o láske zádumčivého intelektuála Werthera a meštianskej dcéry Charlotty. Pražania nepripravili novú javiskovú verziu populárneho operného titulu, ale kúpili overený produkt - inscenáciu slávneho nemeckého režiséra Willyho Deckera, ktorá od svetovej premiéry v Amsterdame (1996) prešla viacerými európskymi scénami. No na rozdiel od viacerých prác Petra Konwitschného, ktorých comebacky putujú Európou (Bratislavu nevynímajúc), Deckerova inscenácia za 22 rokov ostarla. Nie v javiskovom riešení Wolfganga Gussmanna, ktoré dodnes fascinuje výtvarnou čistotou a mizanscénickou flexiblitou, ale vo výpovedi, ktorú divákovi ponúka. Možno to bol dôsledok režisérovej neprítomnosti v skúškovom procese (pražskú premiéru pripravil asistent Stefan Heinrichs), možno posun operno-divadelnej recepcie, ktorá ani na Slovensku v uplynulých dvoch desaťročiach celkom nespala, na autorku tejto recenzie však pražský Werther pôsobil ako výtvarne krásna forma bez divadelného obsahu. Od hroziacej nudy nás síce uchránili pôsobivé spevácke (menej už herecké) výkony Petra Bergera (Werther), Štěpánky Pučálkovej (Charlotte), Slávky Zámečníkovej (Sophie) či Jiřího Brücklera (Albert), ale na plnokrvný hudobno-divadelný zážitok to bolo predsa len trochu málo.

Michaela Mojžišová

Foto/Zdroj: Eurokontext.sk/Z predstavenia Kráľ Roger

Živé vysielanie
??:??