Glosičky týždňa Daniela Heviera

Reflexia a kritika

Glosičky týždňa Daniela Heviera

27. 06. 2018 08:23

Glosičky IV

HORÚČAVY:

Milujem horúčavy. Som šťastný, keď slnko páli ako guľometčík v sovietskom bojovom filme. Keď slnko pripomína rozpálený žeravý gong, na ktorý sa ani nedá udrieť, pretože každá palička by vzápätí vzbĺkla v plameňoch. Keď som sa v mrazivej noci nad ránom v plzenských uliciach triasol od mrazu a keď sa mi na lícach spravili omrzliny, zakázal som si nadávať na horúčavy. Hovorím, že ideálna teplota pre mňa je 35 stupňov a ideálne miesto - nijaké more, ani hory, ani aklimatizácia v klimatizovanom hoteli, ale moja paneláková pracovňa. Takže teraz prežívam ideálnu dovolenku - s množstvom práce na krku, ale šťastný, šťastný, šťastný.

VRECKOVKY:

Vreckové suchoty je niečo celkom iné, ale mohol by som nazvať takto aj stav, ktorý som vypozoroval pred časom. Z našich životov zmizli vreckovky. Áno, tie klasické, štvorcové, pánske hodvábne vreckovky, ktoré boli vďačným vianočným darčekom ako rovnako vďačným predmetom posmeškovania o vianočných darčekoch. Ponožky a vreckovky, veď viete… Lenže to už neplatí. Aspoň čo sa týka vreckoviek. Vreckovky, ktorých bolo všade nadostač, ba nadbytoč, zrazu vymizli. Teda tie látkové, papierové nosné servítky - poriadne drahé - zatiaľ prosperujú. Viem si predstaviť, že nejaká somárska hlava urobila výskum, ktorý hovorí niečo o nehygiene nosiť vo vrecku vreckovku. A zrazu niet vreckoviek. Pozeral som všade, aj v drogériách, aj v galantériách, aj v kravatách a košeliach. Motýliky majú, ale vreckovky nie. Viete, o čom hovorím - nespisovne kapesníky, ešte nespisovnejšie šnuptychle. Niet ich. Mne posledné zmizli zo skrine, a už sa viac nenašli. A takto je to s mnohým v našich životoch - s radosťou, nádejou, žičlivosťou. Aj by som si poplakal, ale čím si utriem vyronenú slzu?

SPEKTRUM:

Na dlážke pod oblokom sa mi objavilo farebné spektrum. Malo iba dva-tri centimetre. Spektrum farieb je, ako vieme (alebo aj nevieme) rozloženie bieleho svetla cez sklený hranol, a tvoria ho fialová, modrá, zelená, žltá, oranžová a červená farba, samozrejme, spolu s prechodnými odtieňmi. Ako sklený hranol na pár sekúnd poslúžilo zrejme sklo môjho obloka. Optiku, ktorá je časťou fyziky, neoklameš. Keď sa naplnia podmienky, uskutočňujú sa zákonitosti. Hocikde na svete rovnako ako v mojej izbičke. Na pár sekúnd sa naplnili podmienky na rozklad svetla, a ja som mohol uvidieť farebné spektrum, aké poznáme napríklad z obalu pinkfloydovského Dark Side of the Moon. Podmienky pominuli, spektrum zhaslo. Ale na pár sekúnd som pocítil závratnosť prírodných zákonov, ktoré fungujú všade vo vesmíre. A tak som si pripomenul, že aj ja som súčasťou univerza.

QUO VADIS:

Sedím v aute a mechanicky sa premiestňujem. Keďže som dlhoročný vodič, moje pohyby sú zautomatizované. Pravá ruka sa pohybuje medzi pravou smerovkou, ostrekovačom okien, rýchlostnou pákou, ľavá ladí rádio, stláča ľavú smerovku, pravé chodidlo cestuje medzi plynovým pedálom a nožnou brzdou, ľavé chodidlo stúpa na pedál spojky. To všetko v harmonickom súzvuku. Končatiny reagujú na vozidlá predo mnou, brzdím, pridávam plyn, zaraďujem sa do rýchlejšieho pruhu… Jednoducho, každodenná rutina človeka, ktorý by mohol robiť taxikára, tak často sa pohybuje autom. Prechádzam po moste SNP, ktorý ešte stále volám zo zotrvačnosti Nový. Pri Zochovej si uvedomujem, že som na moste mal odbočiť doprava, k autobusovej zastávke, aby som sa odtiaľ dostal na nábrežie armgenludsvobodu, odtiaľ na Dostojevského rad a odtiaľ na parkovisko SND. Takže chyba. Omyl spôsobený rutinou. Tak som automatizovane jazdil, až som zišiel z pravej cesty. Ako keby som to nerobil tak často v živote aj vtedy, keď vystúpim z auta a idem peši. Sformuloval som si pomôcku: zakaždým sa seba spýtam, polohlasne, polovnútro, Kam ideš? To stačí. Virtuálna džípíeska v mojej hlave predo mnou rozvinie plán cesty. Kam idem? Mohol by som odpovedať, že k dokončeniu ďalšej knižky, ďalšieho projektu, k súdrženstvu našej rodiny, k tým niekoľkým stretnutiam a vzťahom, ktoré mám opatrovať, k… Idem Od a Ku. Alebo ešte ďalej? Či nebodaj vyššie? (V slovíčku NEBOdaj s dôrazom na jeho prvú polovicu.) Keď som ešte jazdieval cez Zlaté piesky, stávali tam stopári s vystretými palcami. Všetky smerovali dohora. Možno sa chceli dostať do Žiliny, Nitry či Martina, ale mne sa zdalo, že všetci ukazujú do neba. Kam ideš? Najpoctivejšia odpoveď sa mi zdá: do neba. Bude to hrboľatá, dlhá cesta, ktorú nezvládnem(e) vlastnými silami. Ale existuje iná možnosť? Chceli by sme sa dostať niekam inam?

Daniel Hevier


Foto: fotobanka pixabay

Živé vysielanie
??:??