Peter Prokopec recenzuje básnickú zbierku Miroslava Brücka s názvom Chýbajúce strany. Číta Andrea Makýšová Volárová:
Chýbajúce strany (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Meno Miroslava Brücka je v slovenskej poézii pevne zakotvené. Na konte má niekoľko básnických zbierok a zároveň je podpísaný pod reflexiami cudzej tvorby v podobe literárnokritických, respektíve publicistických príspevkov.
Jeho najnovšia kniha nesie názov Chýbajúce strany. Na ten sa môžeme pozrieť z dvoch pohľadov, ktoré nám ponúkajú spôsoby ako uchopiť celé dielo.
Prvý pohľad súvisí s postojom Brücka k poézii ako k médiu. Ak sa na všeobecnú existenciu pozeráme z hľadiska jazyka, veľká časť je nepostihnuteľná bežným vyjadrovaním, význam nám uteká pomedzi slová a ubúdajú rozmery. Preto autor volí poéziu ako cestu pre vyjadrenie toho, čoho je ľudskou súčasťou, toho, čo vníma, čo na neho dolieha. Veršami napĺňa strany, ktoré chýbajú vo vystihnutí sveta.
Brück svoj tvorivý koncept nepriamo definuje pomenovaním prvej časti knihy Za oknom. Toto okno akoby si autor brával všade so sebou, nie je statickou súčasťou neurčitej budovy, nemieri vždy na rovnaké miesto, ale je v pohybe s básnikom, pripravené sprostredkovať impulz k tvorbe.
Autor dokáže pomenovať poetickým jazykom skutočnosť v jej hĺbke. Dôkazom sú verše hneď z úvodnej básne Večer: „praskliny po krutostiach / sú zacelené starnúcim prachom". Obraz starnúceho prachu v sebe spája plynutie času spolu s vyjadrením rozpadu, ktorý sa tak stáva súčasťou celistvosti.
Brück v Chýbajúcích stranách pracuje s tradičným prístupom k poézii, čo však zužitkoval aj ako priestor pre konfrontáciu použitím aktualizačného momentu. Text Pranostiky sa končí nasledovne: „(letná pranostika sa nemýli / - šepkaná správa o utopenom chlapcovi / predbieha rýchlosť internetu)".
V Brückovom písaní je zaujímave sledovať tiež jeho prácu s popieraním očakávateľného. Báseň O život znie: „Modrá vrana na konári brezy / znehybnie / bez úmyslu vyvolávať / kontrasty a symbolické podobenstvá // Vrana len pragmaticky zvažuje / ako oddialiť svoju porážku". Priamým vylúčením „kontrastov a symbolických podobenstiev" obraz vrany autor vylupuje z obalu a odhaľuje jeho inú rovinu.
V knihe nájdeme i ukážku schopnej práce s prozaickosťou. Text Prítomnosť obsahuje verš: „(spánok je viac zbabelosť ako nutnosť)", ktorý funguje na princípe konštatovania, významovo ale siaha ďalej.
V doslove knihy Marián Andričík píše: „Aj v novej zbierke Brück rozvíja ustálenú podobu svojich lyrických denníkov, ktorých vecný, civilný výraz zavše okresáva až do tvaru miniatúry pripomínajúcej starojaponskú poéziu." Takáto forma nie je ľahká. Malá plocha nepripúšťa možnosť chyby, každý zlý verš pochová celok a autor nedostane šancu na zvrátenie dojmu. Brück ju však zvláda dobre. Potvrdením je báseň December: „Ilúzia nedotknuteľnosti: / detské prsty na skle / snežné sady cesty bez významu / havran veriaci na štedrosť".
Výhradu možno smerovať ku sklonu ku klišé - napríklad v Kruhu: „január je nehybné objatie / neschopnosť odniesť si na pleciach / zachytený vlas." Je to však diskutabilné - vzhľadom na sporadickosť takýchto častí a preukázateľnú kvalitu autora.
Druhý pohľad na názov zbierkyje oproti prvému skeptickejší. Ak pristúpime na to, že ani poézia nedokáže obsiahnuť všetko, Chýbajúce strany sú akýmsi zvýraznením nezachytiteľného. Brück sa slovami snaží priblížiť čo najbližšie k priestoru mimo nich. Jeho tvorba je komunikatívna a neschováva sa za účelovú nezrozumiteľnosť - čo ale neznamená, že jeho básne sú ľahko interpretovateľné. Vďaka tejto komunikatívnosti majú čitatelia možnosť participovať na výsledku - tým by malo byť ocitnutie sa v spomínanom priestore mimo slov s napísaným ako s indíciou pre orientáciu. Nie je nutné, aby strany, ktoré chýbajú, boli doplnené. Ich vnímanie je adekvátnou aktivitou, avšak malo by sa prehlbovať opakujúcou sa vnútornou kalibráciou.
Záverom - Chýbajúcim stranám nechýba dobrá poézia.
Peter Prokopec
Foto: Z obálky knihy Chýbajúce strany
