Glosu týždňa píše Daniel Hevier

Glosičky III

BEZVYDANIE:

Výstižný termín na skutočnosť, že niekto niečo napíše a už sa mu to nepodarí vydať. Nevymyslel som ho ja, ale stretol som sa s ním na stránke serióznej inštitúcie, ktorá sa zaoberá knihami. Tými vydanými, čo majú ISBN a čiarový kód. A pri jednom autorovi a pri jednom jeho titule bola namiesto názvu vydavateľstva táto informácia - Bezvydanie. Znie to úsmevne, ale koľko našich diel vyšlo v tomto vydavateľstve. A koľko autorov nenašlo iné vydavateľstvo iba toto jediné, ktoré je ochotné vždy všetko vydať. Vydavateľstvo Bezvydanie. Hodža, Záborský a niekoľkí ďalší šťastlivci našli skutočného vydavateľa, hoci až po rokoch, desaťročiach, storočiach. A tí ostatní, tí menej šťastní, nenašli svojho vydavateľa dodnes. To sú tí praví bezdomovci v literatúre. Bezvydavci. Bezmocní bezautori.

SPOKOJNOSŤ:

Takto by mohla vyzerať spokojnosť. Alebo niečo, čo by sme mohli nazvať uspokojenosť. Alebo šťastie - ak to nie je silné slovo. Zavolali ma na pôdu univerzity, kde som pred rokmi študoval. Po programe, kde som s kolegami čítal zo svojej tvorby, bolo pohostenie - káva, vínko, poznáme to. Ocitol som sa pri stole s mojím bývalým pánom profesorom. Za mojich čias bol odborným asistentom, potom sa stal docentom, ale pre mňa je už dávno profesorom. Niektoré hodnosti sú výrazom našej úcty k nositeľovi, nie reálneho stavu. Rozprávali sme sa, spomínali sme, zaspievali sme si. A ja som pocítil šťastie. Pretože tam boli mladí ľudia, ktorí boli mojimi študentami a boli tam aj moji profesori. A povedal som si - takto by mohlo vyzerať šťastie. Že je človek spolu s tými, ktorých formoval, a tými, ktorí formovali jeho. Spolu so svojimi žiakmi i učiteľmi.

VYĽUDNENÉ:

Jedna kniha, ktorá ma fascinovala v detstve, sa volala Keď bol Paľko sám na svete a bola to fikcia o tom, ako sa malý chlapec ocitol na svete bez ostatných ľudí. Najprv bol, pochopiteľne, nadšený, neskôr mu, pochopiteľne, začali chýbať ľudia a ich služby. Jeden okamih, ktorý sa mi hlboko vryl do mojej emocionálnej pamäti, bol podobný: kráčam po rozhorúčenej Prievidzi, a ulice sú celkom prázdne. Nie je ani nad ránom, ani iná časť dňa, keď ľudia spia - jednoducho, všetci sú niekde inde. A do tretice včerajšok. Bol som v Bratislave na pravé poludnie, v samom centre mesta, kde to voľakedy vrelo vrelo. A teraz? Semafory vypnuté, pretože iba sem-tam prejde električka, áut minimálne. Prechod na križovatke pred bývalým Tescom a ešte bývalejším Priorom taký opustený, že by sa tam mohla usadiť materská škôlka… Život a ruch sa presťahoval inde. A ja som mal pocit déja vú, cítil som sa ako Danko sám na svete.

PANIČKY:

Po sídlisku, po žltej spálenej tráve, ako keby ktosi nastrihal suchú špongiu, sa promenádujú paničky a štekajú na svojich psov. Nedávajú im rozkazy, pretože zvery ich neposlúchajú, hádajú sa s nimi. Ešte raz - a ideme domov. Koľkokrát som ti povedala, že to nebudeš robiť. Ty si ma nepočul? No počkaj, doma uvidíš! Takto smiešne s nimi polemizujú, a zrazu si uvedomíš, že presne takto sa za múrmi týchto panelákov rozprávajú aj so svojimi manželmi.

LÁSKA:

Takáto informácia: sršeň, ktorého jed dokáže zabiť aj človeka, sa vborí do včelieho úľa, pretože zo včelích telíčok môže získať látky na svoje prežitie. Včely by ho žihadlami neubodali, navyše by pritom zahynuli, a tak si vyvinuli iný druh obrany. Obalia útočníka vlastnými telami a začnú mávať krídelkami tak intenzívne, že vyvinú teplotu až do 50 stupňov. Sršňa uvaria vlastnou horúčavou. Je to iba podobenstvo upravené ľuďmi pre svoje použitie, pretože aj sršeň aj včely sú súčasťou prírodna, a príroda nie je ani zlá, ani dobrá. Ale môže to byť návod pre nás slabých: keď sa na nás vrhne zlo, aby z nás vysalo život, máme iba jedinú možnosť: uvariť ho horúčavou vlastnej lásky. Len či máme toľko sily v krídlach…

Autor: Daniel Hevier