Glosa týždňa Petra Krištúfka

Reflexia a kritika

Glosa týždňa Petra Krištúfka

30. 04. 2018 09:36

Keď Peter Krištúfek odchádzal 18. apríla popoludní z rozhlasu, lúčil sa s redaktorkou sobotňajšej glosy slovami „tak o mesiac...", ešte sa pristavil pri rozhlasovej knižnici, povedal, že v pondelok ide do Banskej Bystrice režírovať ďalší diel z cyklu „Ako to bolo ďalej", podali si ruky a ani jednému vtedy nenapadlo – nemohlo napadnúť – že „o mesiac" už nebude. Peter Krištúfek tragicky zahynul 23. apríla a neskrývame smútok za ním a jeho tvorbou.

O dobrej a zlej hudbe

Predpokladám, že to málokto vie, ale na Zelený štvrtok – vtedy, keď zvony odlietajú do Ríma – pripadá Medzinárodný deň uvedomenia si hluku. Tento deň začala pred štvrťstoročím propagovať paradoxne Liga nepočujúcich v New Yorku – a na to, aký je to veľký problém, ho nikto neberie skutočne vážne. A čuduj sa svete, veľkú časť z tohto hluku tvorí hudba. Áno, chápem, teraz viacerí z vás zamrzli.

I keď to tak môže na prvý pohľad znieť, nechcem kádrovať samotnú hudbu. A už vôbec nie na spôsob istého kresťanského časopisu pre mladých, v ktorom som sa dozvedel, že „zlú" muziku priamo inšpiruje satan a prejavuje sa cez takzvaný anapest beat, prítomný napríklad v Stravinského Svätení jari či v rytme hitu We Will Rock You. Neplánujem rozvíriť ani výsostne intelektuálnu debatu o upadajúcom hudobnom vkuse ľudstva. Každá hudba má totiž právo na existenciu – aj tá, ktorú ja osobne považujem za nepočúvateľnú.

Ide mi o to, ako sa používa – o akustický smog. Samozrejme, v našej zľahka nerozvinutej spoločnosti pomerne ťažko chápeme aj pojem vizuálny smog a neúspešne s ním bojujeme. A toto je ešte o stupienok vyššie. Ale skúsim.

Je zaujímavé koľko ľudí verí v nejakú univerzálnu hudbu, ktorú „chcú počúvať všetci". Kdesi na začiatku tejto milej povery určite stoja rádiá. Hoci také niečo nie je ani štatisticky možné, už viackrát som sa stretol s tvrdením, že tá a tá pesnička sa naozaj páči každému. A preto ju môžete púšťať riadne nahlas, aby ju všetci dobre počuli. Pri otváraní či zatváraní ustanovizní či propagácii produktov „pre všetkých", na klzisku, v kaviarni, v akomkoľvek verejnom priestore. Je to podobné ako s fajčením – ak niekto chce, aby ste prestali, on je ten čudný, pretože obmedzuje vaše výsostné právo na znečisťovanie vzduchu. A hudba? Čo vám, preboha, prekáža na hudbe?

Nuž, som citlivý na akustický smog a v našich mestách sa mu nevyhnete. Nemám na mysli iba tie neodmysliteľné vŕtačky a zbíjačky, klaksóny a stavebnú techniku – ktoré sa stali klasickým podmazom našich životov. Ide o hudbu. Tú, ktorá znie kdekoľvek sa pohnete a ešte sa prípadne mieša s niekoľkými ďalšími. Bez zmyslu, výberu a citu. Vrátane melódií valiacich sa z mobilov, nastavených ako zvonenie, ktoré pôsobia ako reflexná vesta medzi plesovými róbami.

Takže – podľa mojej súkromnej teórie – dobrá hudba je taká, ktorá neruší a je v primeranej hlasitosti. Zlú hudbu púšťajú ľudkovia, ktorí majú pocit, že ju všetci chcú počuť, kedykoľvek a akokoľvek, riadne nahlas. Veď o nič nejde. Naozaj?

Španielsky režisér a surrealista Luis Buñuel vo svojom životopise píše, že sníva o bare, kde sa nepúšťa žiadna hudba, kde je ticho a človek sa môže venovať iba svojim myšlienkam. Už za jeho čias bol problém nejaké také miesto nájsť a v dnešnom svete je to takmer nemožné.

Keďže ani proti vizuálnemu smogu nebojujeme s patričným nadšením (a patrilo by sa) – bude určite trvať ešte veľa rokov, kým si vôbec všimneme akustický smog, kým ho vyhlásime za neprípustný a budeme sa ho snažiť obmedziť. Vytvára a formuje totiž náš životný pocit, ktorý sa pomaly ale iste začína ponárať do kakofónie. Tvoja sloboda končí tam, kde začína moja.

Pri hudbe ale na to ľahko zabúdame, všakže?


Peter Krištúfek

Živé vysielanie
??:??