Hana Rodová recenzuje cool drámu jedného z najuznávanejších írskych dramatikov Martina McDonagha, najnovšie držiteľa Zlatého Glóbusu a nominácie na Oscara za scenár k filmu Tri billboardy kúsok za Ebbingom.Inscenáciu Kati v réžii Michala Náhlíka uviedli v premiére 20. 4. 2018 v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Číta Eva Kopecká.
Kati (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
V prešovskom divadle Jonáša Záborského mala slovenskú premiéru hra írskeho dramatika Martina McDonagha Kati. Príbeh tejto cool drámy sa odohráva v 60-tych rokoch minulého storočia, v čase, keď sa v Británii zrušil trest smrti. Posledný tamojší kat si otvorí krčmu, ktorej klientelu tvoria prevažne jeho obdivovatelia. Kat, ktorý svoje remeslo bral po celý život zodpovedne a bol presvedčený o správnosti svojho konania sa dostáva do situácie, keď i on musí riešiť sám pre seba otázku spravodlivosti, pomsty a pravdy. A hoci v príbehu sa na pozadí tejto nosnej témy otvárajú aj ďalšie línie nastoľujúce otázky z ďalších a ďalších oblastí, akými sú morálka, nacionalizmus, právo, spravodlivosť, dospievanie, alkoholizmus, homosexualita a pod., celý inscenačný tvar ostáva v rovine bizarných dialógov, scén a obrázkov akoby vystrihnutých z čiernej takmer až filmovej komédie vrstviacej a znásobujúcej jednotlivé motívy a zápletky na seba.
Ocitáme sa v katovom dome, ktorý je zároveň i krčmou, v ktorej mu pomáhajú manželka a ešte len 15-ročná dcéra. Štamgastov tvorí - pars pro toto - paleta skrachovancov. Starý párik dôchodcov, alkoholik v najlepších rokoch, detektív s problematickou pamäťou... Isté osvieženie v rutine dní nastane, keď do krčmy zavíta investigatívny novinár, aby napísal o poslednom britskom katovi článok. Nie je však sám nevítaným hosťom. V tom čase sa tam objavuje i záhadný Londýnčan. Zápletky a komplikácie na všetkých úrovniach sa tak môžu začať. Napokon, a to je vďačný princíp McDonaghovho písania, záver hry necháva otvorený a je len na divákovi, aby posúdil rozuzlenie príbehu, ktoré ale v tejto chvíli nechcem prezrádzať. Prejdime však od príbehu k inscenačnému tvaru. Kati sú vlastne komorným príbehom, konverzačkou, a tak aj scénografia z dreva Anity Szökeovej je prispôsobená textu. Na experimentálne Malej scéne divadla sa divák stáva akýmsi voyerom, ktorý sleduje popravisko, z ktorého sa ľahko stane vnútro, dalo by sa povedať typickej krčmy, za ktorou sa nachádza ulička. Oba priestory hrajú, sú funkčné, poskytujú priestor na herecké mizanscény. Poschodie krčmy slúži ako dom, do ktorého divák nazrie ,žiaľ, iba raz, keď sa odvíja akoby časová slučka na dorozprávanie príbehu. Bočné steny krčmy sa takisto len raz stávajú cudzím priestorom vyjadrujúcim zmenu miesta akcie. V réžiách Michala Náhlika sa často vyskytujú hyperboly, preháňanie a sklon ku groteske. Tentoraz však vďaka textu postavenom takmer výlučne na dialógoch bolo jeho režijné uchopenie takmer civilné, aj keď i v tomto prípade sa herci dostávajú do situácií, keď musia zvládnuť komické mizanscény. Tu treba podčiarknuť aj jeho prácu s hercami. Ich konanie je svojsky motivované, vychádza z charakteru danej postavy, ktorá prechádza vlastným príbehom. Koncentrovaný výkon interpretov treba len vyzdvihnúť. Za všetkých spomeňme aspoň niekoľkých: Igor Kasala ako kat Harry Wade, muž v strednom veku, ktorý celý život súperí so svojim predchodcom, je hlavou rodiny, zdanlivo neomylným mužom s odpoveďami na všetko, mužom činu. Kasala ho stvárnil ako typického patriarchu vzbudzujúceho rešpekt, škoda len, že v rýchlom tempe reči mu nie je vždy dobre rozumieť. Matej Erby hrá Mooneyho, podvodníčka, ktorý v sebe nesie veľké tajomstvo: Je či nie je hľadaným vrahom? Erby ho hrá ako drzého bonvivána, inteligentného, sebastredného, so zmyslom pre iróniu a nadsázku. Gabriela Očkajová ako tínedžerka Shirley zas očarúva svojou naivitou a pubertálnou presvedčivosťou. Peter Krivý ako bývalý katov pomocník Syd vytvára svoju postavičku ako typického podvodníčka na hranici legálnosti. Podobne aj ostatné herecké výkony sú vyvážené, vykreslené typizované figúrky, ktoré veľmi presne dotvárajú príbeh a atmosféru predstavenia.
Keďže hovoríme o McDonaghovej cool dráme Kati, netreba zabúdať ani na slovník inscenácie, ktorý je vskutku šťavnatý, drsný, plný vulgarizmov (snáď na hrane), rovnako ako už spomínané témy, ktorých úlohou je, ak nie priamo šokovať, tak aspoň rozvibrovať spoločenskú rezistenciu. Predstavenie tak nie je vhodné pre neplnoletého diváka. Ale zas na druhej strane, povedzme si otvorene, ani slovník, ani naznačené okruhy tém nie sú pre nedospelých neznáme a celkom bežne sa s nimi stretávajú aj v médiách, či na internete. A divadelný tvar Katov, ktorý núti kriticky hodnotiť by zas, s istými výhradami, zniesol aj takýto edukatívny rozmer smerom k mládeži.
Hana Rodová
Foto: René Miko
