Filmová recenzia: Dubček

Reflexia a kritika

Filmová recenzia: Dubček

27. 04. 2018 13:53

V koprodukcii RTVS vznikol film Dubček, ktorý je filmovým prerozprávaním príbehu jednej z najvýznamnejších osobností 20. storočia na našej politickej scéne a v našich moderných dejinách. Ako ho však vidí Martin Šenc? Recenziu číta Zuzana Golianová.

Dubček (recenzia)
Stiahnuť audio súbor

Text recenzie:

Rozumiete, čo sa skrýva pod označením Pražská jar? Hovorí vám niečo meno Alexander Dubček? A čo Vasiľ Biľak? Alebo Brežnev? Viete, k akej udalosti sa viaže dátum 21. august 1968...? Je faktom, že minulosť našej krajiny mnohých, a najmä súčasnú mladú generáciu, až tak nezaujíma. Treba poznamenať, že historické a politologické vedomosti priemerného Slováka sú často veľmi nízke. Pripočítajúc ešte všeobecnú krízu dôvery a averziu spoločnosti voči politickej moci. Prúd záujmu je nasmerovaný inam. V atmosfére týchto okolností prichádza do kín nový slovenský film, historická dokudráma, ktorá má ambíciu hodnoverne priblížiť osud jedného z najvýraznejších československých politikov druhej polovice 20. storočia - Alexandra Dubčeka.

Rozprávanie je rozdelené do troch línií. Rámec príbehu tvorí osudná cesta autom z Bratislavy do Prahy 1. septembra 1992. Počas nej si zostarnutý Dubček spomína najmä na udalosti roku 1968, ale tiež na následky, aké mali na jeho neskorší život v spoločenskej izolácii, pod drobnohľadom ŠtB. Tieto spomienky tvoria druhú a zároveň najobsiahlejšiu časť príbehu. Opisujú obdobie takzvanej Pražskej jari, v ktorom dochádza k miernemu uvoľneniu politickej situácie v Česko-slovensku, k pokusu o opatrnú reformu socialistického politického systému - inak povedané, k zmenám, ktoré mali navodiť socializmus s ľudskou tvárou. Dubček plánoval liberalizáciu a demokratizáciu spoločnosti, kládol dôraz na občianske slobody ako napríklad na slobodu zhromažďovania, slobodu prejavu či slobodu pobytu spojenú s vycestovaním do zahraničia. Ďalej šlo o zrušenie cenzúry, zvýšenie platov, ekonomickú reformu, hľadal priestor pre spoluprácu so zahraničnými, kapitalistickými podnikmi, povolil drobné súkromné podnikanie a podobne. O týchto konkrétnych a mnohých ďalších víziách, ktoré plánoval Dubček v KSČ uskutočniť, sa vo filme nehovorí, nazývajú sa len všeobecne: reformy. Pre tvorcov filmu bolo podstatné zobraziť, že Sovietsky zväz na čele s Brežnevom s tým mal obrovský problém. V československých snahách videl hrozbu kontrarevolúcie, ktorú nemohol za žiadnych okolností dopustiť. Nasledovala teda invázia vojsk Varšavskej zmluvy a okupácia Česko-slovenska. Treťou líniou príbehu je dokumentárna časť, ktorá ilustruje príslušné obdobie za pomoci reálnych archívnych materiálov. 


Tvorcovia na čele s režisérom Lacom Halamom a scenáristom Viliamom Klimáčkom vykreslili bez idealizovania akousi historickou milosrdnosťou, bez zbytočného heroizovania, portrét človeka s vysokou politickou angažovanosťou a predovšetkým s jeho starosťami. Charakter hlavného hrdinu by si však na dokreslenie zaslúžil o kúsok viac obrázkov z bežného života. Takmer úplne absentuje rozmer osobných vzťahov mimo pracoviska, voľný čas či láska. Rodinná linka je naznačená len sporadicky. Aj ostatné postavy príbehu by oživila väčšia psychologizácia a farebnosť, vďaka čomu by nepôsobili len ako kulisa potrebná pre doplnenie dobových reálií. Tvorcom šlo viac o navodenie istej dramatickej nálady, vedľajším postavám preto neponúkli viac priestoru a dominuje len Dubček, ktorý zároveň plní aj funkciu rozprávača príbehu. Hlavného hrdinu stvárnil český herec so slovenskými koreňmi, Adrián Jastraban, ktorému úloha Dubčeka sadla. Podarilo sa mu znázorniť dobrácku a pre spravodlivosť zapálenú náturu, ktorá sa do poslednej chvíle nevzdáva, aj keď je skúšaná neslušnosťou a hrubou silou. Divák jasne odčíta Dubčekovo vnútorné rozpoloženie a pochopí tvorivý zámer autorov - ukázať ľudský rozmer postavy a jej schopnosť uniesť aj tie najväčšie krivdy.

Na vývoji snímky sa pracovalo štyri roky a pôvodne mala byť určená pre televízne obrazovky. Tomu zodpovedal aj rozpočet na produkciu filmu i samotné nakrúcanie, ktoré trvalo iba 19 dní. Rozhodnutie preniesť snímku do kinodistribúcie prišlo v poslednej fáze. Pre film je to iste benefit, no divákom zvyknutým na veľkovýpravné historické filmy plné rekvizít, dekorácií, kostýmov či veľkých davov sa nemusí toto rozhodnutie páčiť. So všetkým režisér pracuje v úspornejšej, náznakovej rovine. Televízny look a menej financií na veľkom plátne cítiť. Za povšimnutie stojí hudobná poetika skladateľky Ľubice Čekovskej, ktorej sa podarilo reprodukovať Dubčekov vnútorný boj i vonkajšiu napätú situáciu.

Dokudráma Dubček nie je zbytočným filmom. Slúži k reflexii minulosti i súčasnosti, čo by nám nemalo byť ľahostajné. Dáva odkaz jedného človeka pre prítomnosť, v ktorej vládne všeobecná nedôvera občanov voči politikom. Ten odkaz spočíva v príťažlivej vízii premeny spoločnosti nenásilným spôsobom, aj za cenu straty života, v slušnosti a vysokej štábnej kultúre v politike. Prínosom bude, ak film donúti divákov zaoberať sa viac touto témou, pretože Dubček ponúkal vo svojom vrcholnom období alternatívu, ktorá ak by sa v tom čase uplatnila, Slovensko by bolo pravdepodobne podstatne ďalej, ako je dnes. Finančné škody spôsobené inváziou vojsk boli odhadnuté na takmer 4 a pol miliardy korún, nepriame škody však boli oveľa vyššie a neboli len ekonomické. Film Dubček nie je prevratný, ale je dôležitý. Treba v ňom hľadať dôležité míľniky nielen jedného politika, ale aj našej krajiny.

Martin Šenc

Foto: z filmu Dubček

Živé vysielanie
??:??