Literárna vedkyňa, redaktorka Rádia Litera Monika Kekeliaková napísala pre Rádio Devín recenziu básnickej zbierky Louise Glückovej Vidiecky život v preklade Jany Kantorovej-Bálikovej. Číta Andrea Makýšová Volárová.
Louis Glucková -Vidiecky život (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Byť netopierom v poézii (ale i dážďovkou)
(Vidieť v tme a žiť pod zemou)
Louise Glücková patrí v súčasnosti medzi najvýznamnejšie americké poetky a v literárnom priestore je prítomná už takmer polstoročie. Narodila sa v roku 1943 a svoju prvú básnickú zbierku pod názvom Prvorodená vydala v roku 1968. Doteraz jej vyšlo 12 básnických zbierok. Nateraz posledná má názov Noc vernosti a cnosti a vyšla v roku 2014. Za svoju poéziu poetka získala viaceré prestížne ocenenia: v roku 1993 Pulitzerovu cenu za poéziu, v roku 2014 National Book Award a mnohé ďalšie. Český čitateľ poznal Glückovej poéziu už od roku 2001, keď ju začala prekladať Veronika Revická. V jej preklade vyšiel v roku 2007 potom aj Glückovej básnicky mimoriadne vydarený Divoký kosatec. A najnovšie v roku 2017 sa českí čitatelia môžu tešiť aj z nateraz poslednej Glückovej zbierky Noc věrnosti a cnosti v preklade Terezy Vláškovej. Rok 2017 však priniesol konečne prelom aj u nás, keď sa pred slovenského čitateľa dostala poézia Louisy Glückovej po prvýkrát v slovenčine. Jana Kantorová-Báliková preložila Glückovej básnickú zbierku z roku 2009 - Vidiecky život. Už počas čítania sa len ťažko hľadá tejto poézii rovnako kvalitatívny náprotivok. Porovnateľnú silu jazykovej energie, invencie, bystrosti a pritom jednoduchého vyjadrovania možno zažiť azda v poézii Wislawy Szymborskej.
Zbierka Vidiecky život ponúka 41 básní. Máloktorá báseň je miniatúrna. Väčší rozsah pri básňach však nenudí, naopak, pribúdajúce strofy iba stupňujú čitateľský zážitok, sú priam očakávané a keď báseň skončí, čitateľ by sa nebránil jej ďalšiemu pokračovaniu. Básne sú tak nebanálne a pritom veľmi jednoducho napísané, že aj pri novom čítaní dokážu jednotlivé slová nanovo zasahovať predstavivosť.
Niektoré básne majú v zbierke totožný názov - Dážďovka, Netopiere, Pálenie lístia. Ak čitateľ zvykne čítať básne od strany ku strane, pri novej básni s tým istým názvom spozornie. Prevráti strany späť a hľadá báseň, ktorú azda už raz čítal. Básne porovná a zistí, že napriek zhodnému názvu, nie sú identické. Ale tematicky podobné áno. Poetka akoby týmto až zahrávajúcim sa opakovacím postupom zdôraznila, že v jej filozofii sveta nie sú dôležité povrchy názvov (mien), ale tie vrstvy pod nimi, v nich. Glücková to rozvinie najviac v básňach Dážďovka. Žiť pod zemou ako dážďovka je pre poetku obrazom života bez strachu zo smrti, života v plnosti, života v jednote mysle a citu. Človek až keď prestane stáť na povrchu zeme a až budhisticky do nej vstúpi, dostane sa k nekonečnu a prekoná limity strachu i prázdnoty. Glückovej filozofia básní neodmieta svet za vecami. Zvieracie obrazy ako dážďovka a netopier jej umožňujú vstúpiť pod povrch vecí. S dážďovkou vstupuje pod zem a s netopierom vidí aj v tme. Chce mysticky prenikať do sveta pod zemou, kde je síce tma, ale práve tá umožňuje intenzívne vnímanie. Netopiere i dážďovka sú u Glückovej invenčne využité ako mystické, filozofické a psychoanalytické metafory.
Dominujúcim časopriestorom básní je noc s častým obrazom zapadajúceho slnka, prítmia a súmraku. Úsvit je skôr marginálny. Lyrická subjektka vidí to, čo neraz ráno už nevidieť. Rozpoznáva človeka, ktorý je dlho v práci, a tak zo dňa vidí u seba doma vždy už len súmrak. Iný zasa je už skoro ráno v práci, aby mu svetlo v jeho byte neodhalilo, aký je jeho domov ponurý. Matky vníma ako unavené a deti ako vzdorujúce. Kňazi nerozumejú spovedajúcim sa. Najviac sa v básňach demaskuje ľudské telo a manželské spolužitie. Manželia sa menia na osamelé ohne, dôvernosť sa vytratila, rozkoš je nepoznaná. V básni Únava, Manželstvo a Figy čítame: „A z lásky nezostáva nič, / len nenávistné odcudzenie"; „Hladká ho po chrbte. Opiera si oň tvár, / hoci je to, akoby si oprela tvár o múr"; „Chystám tie veci manželovi, / no nechutia mu. / Chce jedlá svojej mamy, ale neviem ich uvariť. / Keď to skúšam, zlostím sa - // Chce zo mňa spraviť osobu, ktorou nie som"; „Všetko je ťažké - zarábať, aj pozerať sa na telesné zmeny". Mladá generácia, ktorá vidí takto žiť rodičov, sa potom vysmieva z knihy Ideálne manželstvo. Muži si svoje telo ničia cigaretami, nezdravou stravou a alkoholom, kritika v básni Kus papiera však zasahuje ženy: „Nikto ma nenaučil starať sa o svoje telo. / Vyrastáme pod dozorom mamy či starej mamy. A keď sa od nich oslobodíme, prevezme nás manželka, / no je nervózna, nedosiahne veľa. Takže na toto telo, / za ktoré ma doktorka viní, vždy dohliadali ženy, / a veru, zanedbali toho dosť." Dcéra nechce mať raz telo ako jej matka. V básni Jarná noc ju ťaží predstava, že kedysi boli tou istou osobou, že vyšla otvorom v maminom tele: „je však nemožné uveriť, / že niečo také jemné mohlo vyjsť z čohosi / takého tučného - keď je mama nahá, / vyzerá ako prasa." Dcéra sľubuje svojmu telu, že si ho uchráni, nebude sa k nemu správať ako jej matka. Aj voči starnúcemu telu sa u Glückovej pociťuje nová neha, lebo sa posúva pomer tela a prázdnoty a „modlitby sa menia na modlitby za mŕtvych". Starnúca hrdinka pociťuje smútok nad tým, že ju smrť o telo pripraví. Telo jej bude chýbať.
Postavy vo Vidieckom živote sa neraz cítia životom oklamané, osudom uväznené na miestach, kde nechcú žiť - niekedy sú to hory, inokedy je väzením mesto, manželstvo, vzťah, práca, vlastné telo a vedomie smrti. Aj preto možno tak často sedia pri okne a stále dúfajú, pozerajú čo najďalej, neraz až do detstva a čakajú na úsvit.
Glücková jedinečnosť svojho básnického jazyka nezaložila na netradičných metaforách a významovom znejasňovaní, ani na vyhrotenej expresívnosti, irónii či sarkazme, nevzdala sa ani interpunkcie. Dokonca aj slovná zásoba je umiernená, ako upokojená rieka. Výpoveď vyznieva ako bežný hovorový prejav, prozaizovaná popiska či vecne komentovaný záznam videného. Postavy nemajú mená, nevieme, ako vyzerajú, farby a tvary nie sú dôležité. A predsa čitateľ zažíva tie najjemnejšie zmeny v prírode - vidí lúku za hmlou, tiene v kríkoch, neživý mesiac, rieku za poľami, vlniacu sa pšenicu, horiace lístie, roztopený sneh i pučiace stromy. Počuje kostolné zvony, ticho, šuchotajúce lístie, šumiacu pšenicu, šplechot vody, hlas z kuchyne, čudesný zvuk vetra, pospevovanie susedy i švitorenie vtákov. Cíti arómu hôr a voňavé rastliny. Postavičky pred čitateľovým zrakom žijú svoj najbežnejší život, prechádzajú sa so psom, idú do kostola, varia, nalievajú víno, nesú šalát na trh, perú v rieke, pripínajú mokrý odev na šnúru, pozerajú na dohárajúce lístie... Telá dozrievajúcich detí sa zhlukujú v noci vo vode, posedávajú na schodoch, jedia broskyne (symbol sexuálneho poznania), kráčajú cez polia či fajčia cigarety. Raz je postavám prihorúco, inokedy sa vracia chlad.
Máloktoré verše dokážu krúžiť pred čitateľom ako netopiere v tme a tak vytvárať priestor svetlu, spôsobiť osvietenie a odpútať od predmetov. Prekročiť hranicu povrchu a vstúpiť pod zem a nájsť obraz duše. Glückovej verše áno, a možno aj vďaka tomu, že telo poetky zostarlo a nedá sa ním vyjadriť už všetko, čo zanecháva stopu v duši. Smrť začína stále viac desiť.
Monika Kekeliaková
Foto/Zdroj: Z obálky knihy Vidiecky život
