Rozhlasová redaktorka a poetka Veronika Dianišková hodnotí knihu Dotknúť sa zeme, v ktorej Indiáni hovoria o podobe svojho života sami a vo svojom mene. Číta autorka.
Dotknúť sa zeme(recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
V našich končinách stále panujú dve najrozšírenejšie klišé o Indiánoch. Buď ide o indiánskeho hrdinu, russeovského vznešeného divocha, ktorý nedotknutý civilizáciou žije v súlade s prírodou a je teda od prírody dobrý. Druhým klišé je presný opak- Indián ako sfetovaná alebo v lepšom prípade opitá skrachovaná existencia, ktorá sa nedokáže prispôsobiť. Tak akí Indiáni skutočne sú?
Už dávnejšie vyšla knižka T.C Mc Luhanovej - Dotknúť sa zeme s podtitulom Indiánsky pohľad na vlastné bytie. Ide o súbor textov v preklade Miroslavy Gavurovej a Jána Gavuru, ktoré nám otvárajú okno do indiánskeho myslenia. Ale netreba zabúdať, že to okno je len jedno a nezahŕňa celú komplexnosť indiánskeho života. Texty boli prednesené alebo napísané indiánskymi náčelníkmi, verejnými osobami či bojovníkmi väčšinou pri oficiálnych príležitostiach. Nájdeme tu texty známeho Sediaceho býka, náčelníka Logana z kmeňa Mingo či náčelníka Stojaceho medveďa. Kniha zahŕňa listy, oficiálne prehovory, ale aj piesne či úryvky orálnej poézie a sú bezpochyby fascinujúcim a pre západného človeka dnes aj očisťujúcim a strhujúcim čítaním o brániacom sa ľude, ktorý je kvôli európskej chamtivosti odsúdený na smrť.
Pri percepcii týchto rôznorodých textov (autorka ich zoradila a zozbierala, ale autormi sú osobnosti indiánskych etník) treba mať na zreteli, že vidieť indiánsky ľud ako homogénnu entitu plnú vznešených ľudí na koni, alebo naopak neprispôsobivých povaľačov znamená splošťovať ich realitu, nie je len sklamaním pre nás, ktorí si do „indiánstva" často v skutočnosti projektujeme našu túžbu po čistom živote, alebo z nej v horšom prípade odvodzujeme vlastnú nadradenosť, ale je urážlivým voči nim samotným.
Na chvíľu odbočím: V Latinskej Amerike sa vytvárajú podobné klišé, jedným z nich napríklad buen indito - Dobrý indiánik a ide o politicky vytváraný obraz domorodého obyvateľa Ameriky ako dobručkého, pokojného, a hlavne poslušného poľnohospodára. Tento obraz je často potom politicky využívaný na to, aby v domorodých etnikách samotných utvrdil tento ich obraz, ktorý je vytvorený neindiánskymi mocenskými štruktúrami. Účelom je obvykle udržiavanie obyvateľstva v poslušnosti a poddajnosti voči mocným.
V knihe Dotknúť sa zeme autori hovoria sami za seba, za vlastné etnikum a (čo je najdôležitejšie) z pohľadu „zvnútra" komunity. Zostavovateľka a autorka knihy tiež veľmi dôsledne uvádza situáciu, do ktorej je text zasadený, jej kontext, životopisné údaje autora, iste s cieľom upriamiť našu pozornosť aj na narušenie obrazu homogenity, a vnímania domorodých Američanov ako prinajlepšom niekoľko podobných etník. Netreba zabúdať, že indiánske kultúry a civilizácie žili naprieč oboma Amerikami a zahŕňali prérijných Indiánov (kultúru, ktorá vznikla paradoxne až po príchode Španielov do Ameriky a po importovaní koní, ktoré tu predtým nežili) cez Irokézov, Indiánov severozápadného pobrežia, či na druhej strane cez Inkov až po civilizáciu Mayov a nahuaské etniká v Mezoamerike. Títo Indiáni nie len že nemajú rovnaké filozofie (z knihy by myšlienková príbuznosť do istej miery mohla vyplývať), ale by si navzájom ani len jazykovo nerozumeli.
Jednotlivé národy bojovali o nadvládu voči sebe praktiky neprestajne a tie „rozvinutejšie" disponujúce mestskými štátmi či pueblami a vybudovanou správou sa často násilím ujali vlády nad okolitými etnikami. Ťažko teda hovoriť jednotne o nenásilných a láskavých Indiánoch, hoci isto iste disponovali týmito vlastnosťami asi v takej miere, ako aj my. Rovnako je zjednodušujúce hovoriť o nich v prvom rade ako o bojovníkoch či národoch prinášajúcich krvavé obete. Ako nevyhnutnú rukoväť k čítaniu knihy Dotknúť sa zeme odporúčam prečítať si rozhovory alebo práce napríklad českej indianologičky Markéty Křížovej.
Napriek tomu, že kniha Dotknúť sa zeme vyvoláva v čitateľovi pocit podobný ako fiktívny román Malý strom (o indiánskom chlapcovi, ktorého „indiánskemu mysleniu", nech už si pod ním predstavíme čokoľvek, učia starí rodičia. Paradoxom je, že autor tejto knihy Forrest Carter bol členom skupiny blízkej Ku Klux Klanu.), zároveň sa pomerne úspešne snaží prihliadať na rôznorodosť indiánskych národov. Nájdeme tu preto nie len ľúbivé vyznania prírode, ale aj odvážnu (a márnu) obranu a vzburu podrobených, vyjednávacie reči, dokonca aj rozprávanie o priateľstve a možnej dohode medzi červeným a bielym mužom. Práve rôznorodosť tém, ktorá nám rozširuje pohľad na indiánsku históriu a indiánske osobnosti a národy považujem za najprínosnejšiu. Problém textov nevidím ani tak v ich zostavení a zoradení samotnom, ale skôr v ich možnej nepoučenej percepcii slovenských čitateľov a čitateliek.
Ďalšou kvalitou knihy je, že zozbierané texty obsahujú najrôznejšie datovania, niekoľko textov pochádza dokonca až z roku 1969 (ako sa v novembri 1969 sa skupina Indiánov zmocnila ostrova Alcatraz, či úryvok z knihy Harolda Cardinala, Indiána z kmeňa Kríov s názvom The Unjust Society, ktorá tiež vyšla v roku 1969). Tým, že máme k dispozícii texty aj z druhej polovice dvadsiateho storočia, problematika vyhubenia a vytlačenia indiánskeho obyvateľstva pri čítaní naberá na aktuálnosti. Autori príhovorov či krátkych príbehov v tom období už totiž hovorili o problémoch, ktoré existujú dodnes. Aj ich jazyk je nám bližší, než by tomu možno bolo pri textoch z koloniálneho obdobia.
Od roku 1969 sa za tých približne 50 rokov situácia pôvodného obyvateľstva v Amerike nijako radikálne nezlepšila. Kniha sa tak stáva nie len dielom literárno - historickým, ale aj literárno - politickým dokumentom o imperiálnej moci.
Autori boli bezosporu vzdelaní muži či umelci, veľkí bojovníci alebo šamani. Tu treba prihliadať presne na túto skutočnosť. Kniha má podtitul Indiánsky pohľad na vlastné bytie, ale tým, že texty často apelujú na jednotlivca, skupinu či verejnosť (nájdeme tu však aj zápisky), treba myslieť na to, že pohľad rebelujúceho náčelníka sa mohol zásadne líšiť od pohľadu obyčajného Irokéza, Apača či Delavaru a tým, že šlo často o apelatívne texty, aj súkromný život a názor konkrétneho pisateľa či hovorcu mohol byť iný, než bol jeho prezentovaný text. Kniha má ešte ďalší dôležitý rozmer - autorkine predhovory k textom neobsahujú len autora textu či príhovoru, miesto, kontext a datovanie, ale často sú v nich zahrnuté menšie predpríbehy k hlavným textom, úvod do problematiky, či popis konkrétneho indiánskeho rituálu, čo dodáva súboru textov aj vhľad do spirituálneho kontextu. Toto koniec koncov ponúkajú aj texty indiánskych autorov samotných - nájdeme tu popisy spôsobu indiánskeho obliekania a bežného života. Len pritom netreba zabúdať, že ide len o malú čiastočku kontextu a o jedno konkrétne etnikum, ktoré napríklad daný spôsob života vtedy praktizovalo.
Celkovo sú texty dojímavým čítaním o boji za slobodu, o prírode, o vzťahoch medzi ľuďmi, i medzi človekom a zvieraťom a poskytujú aj (čo je podľa mňa v knihe najprínosnejšie) poznanie, že tie prejavy, ktoré sa nám z nášho pohľadu môžu zdať neužitočné, nezmyselné či dokonca biologicky nemožné, môžu byť v skutočnosti premennými kultúrnymi vzorcami, ktoré pramenia z celkom racionálneho základu - boja o prežitie v konkrétnych podmienkach a v konkrétnej krajine.
Nemôžem nevyzdvihnúť vkusnú a jednoduchú grafickú úpravu Erika Jakuba Grocha, obálku (ktorej povrch evokuje prírodu, denníky, jednoducho knihu, ktorú si napríklad cestovatelia či cestovateľky môžu všade nosiť so sebou) so znázornením indiánskych znakov a bezchybnú jazykovú úpravu Márie Gavurovej a Jána Gavuru, ktorá, dovolím si tvrdiť, v dnešnej dobe nie je až taká samozrejmá. Čítajte ju, ale s porozumením a opatrne, aby sme zas svojou percepciou textu Indiánom nevkladali do myslenia čosi, čo si o nich v skutočnosti chceme myslieť my. Už sme sa ich totiž na svoj obraz v priebehu histórie snažili prerobiť dosť.
Veronika Dianišková
Foto: Z obálky slovenského vydania knihy Dotknúť sa zeme
