Literárna recenzia: Riikka Pelo - Náš všední život

Reflexia a kritika

Literárna recenzia: Riikka Pelo - Náš všední život

13. 03. 2018 16:33

Moderátorka a redaktorka Rádia Devín Zuzana Golianová v nasledujúcej recenzii hodnotí román severskej autorky Riikky Pelo Náš všední život (v českom preklade Kateřiny Výtiskovej). Číta autorka:

Riikka Pelo-Náš všední život(recenzia)
Stiahnuť audio súbor

Text recenzie:

Fínska autorka Riikka Pelo napísala mnohovrstevnatý román Náš všední život, ktorý pôsobí ako monumentálna historická freska. Ide o kombináciu obrazu porevolučného Ruska meniaceho sa na Sovietsky zväz a životný príbeh významnej ruskej poetky Mariny Cvetajevovej a jej dcéry Ariadny Efronovej. Dve témy, ktoré spolu súvisia. Dve nádoby, jedna v druhej. Dvojité dno. Akoby sa Pelo zručnosťou skúsenej fotografky zamerala na Rusko v 30. rokoch, na Moskvu, ktorá chcela znamenať Nový svet, a priblížila si práve tieto dve postavy.

zoom.

Zdá sa, že je nemožné pochopiť. Krajina plná paradoxov. Aj dnes, keď časový odstup a znalosti dejín podávajú čitateľovi či čitateľke kľúč, otázky neprestávajú. Vzdialenosť podporuje sebaklam, v akom sa žilo. Ilúzia o krajine; ideológia, ktorá jej vládla a skreslený pohľad na samého seba, samú seba. Intimitu a vlastnú úprimnosť vykráda nastolený režim, ktorý sa mení na strašné monštrum. Vstupuje do rodín, do umenia - medzi verše, do vzťahov - medzi ľudí, do životov, ktoré si nakoniec aj berie. „Nepotrebujem lásku len ľudskosť," hovorí v knihe Cvetajevová (s. 46).[1] Ďalší paradox. Jeden z mnohých. Čo z toho mala? A koľko? Láska, ľudskosť, sloboda, pravda, smrť. To boli nielen témy jej textov, ale témy, ktorými sama žila. Keď sa rozhodla pre odchod z tohto sveta, napísala: „Len láska je pravda, všetko ostatné je lož." (s. 501) Mala 48 rokov.

mama a dcéra.

Nič nebolo jednoznačné. Ani vzťah mamy a dcéry nie. Keď sa Alja narodila, Marina si zaumienila, že jej povie všetko, nebude ju klamať, chcela byť k nej rovnako úprimná ako vo svojich veršoch. V prvej časovej línii knihy, v roku 1923 mali jedna druhú. Dve duše. Žili v Horních Makropsích, v Česku ako utečenky bez majetku a bez domova. V Prahe Rusmi neopovrhovali, považovali ich za bratov so zbraňou, za bielych Slovanov. Marina chcela, aby napísali spoločné dielo, mama s dcérou, knihu, aká na svete ešte nevyšla. Ich hlasy, ich dych, ich duše spletené v jedno. Ich útek z krajiny, ich láska, ich jazyk. „V jednej knihe celý život, celá sovietska všednosť, celý ten každodenný materiálny svet, ktorý sa nestačil usporiadať a snažil sa ich zlomiť, ich obe." (s. 27) Malá Alja sa však zdráhala. Chcela byť obyčajným dieťaťom. Tie nemusia písať ani poémy, ani romány. Chcela mať voľno. No podľa Mariny, básnici voľno nemajú.

Druhú časovú líniu tvorí október 1939. Sú v Moskve. Rozdeľuje ich zvláštny chlad, nepochopenie a odlišný pohľad na budúcnosť, rozdielne vízie. Marina neschvaľovala dcérine nadšenie pre politiku, podľa nej to bolo fanatické a zaslepené. Alja to videla inak, akoby jej život práve dostal smer a náplň. „Nech sa pridáš na akúkoľvek stranu, zaleješ svoje ruky krvou, oni teba ani tvoje deti nezachránia, oberú ťa o všetok tvoj majetok a nenechajú ti ani kôrku chleba a trochu tabaku na cigaretu," dohovárala jej (s. 150). Napriek ich vzájomnému nepochopeniu (či zdanlivému nepochopeniu), mala pravdu. A v závere dôjde k zmiereniu. Alja sa v mrazivom odlúčení cíti byť ako kus svojej mamy, tak, ako je žĺtok časťou vajíčka. „Zrodila som sa z tvojej lásky, nič iné som nepoznala." (s. 507)

moskva. nový svet. a stalin

Moskva. Rok 1939. Nový svet. Nový život. Na čele Sovietskeho zväzu Stalin a s ním totalitná diktatúra. Keď Marina a Alja stáli pod jeho sochou, mama len krútila hlavou, zatiaľ čo dcéra dúfala, že raz sa s ním stretnú, „so slniečkom naším jasným" (s. 70). Marina už dávno poslala Moskvu na druhý svet, nechcela s ňou mať nič spoločné, bola pre ňu mŕtvaNaopak pre Alju to bola tá najlepšia, najspravodlivejšia zo všetkých krajín sveta, krajina slobody, rovnoprávnosti a šťastia. „Ak chcem prežiť v tejto novej krajine, musím prepísať svoj životopis, zapovedať svoju minulosť, svoju rodinu." (s. 135) Robila čo mohla, len aby sa stala novým človekom, sovietskou občiankou, aby vyhovovala systému, ktorý bol podľa nej najlepší zo všetkých. Láska k vlasti a oddanosť k „drahému tatíčkovi Stalinovi" ju doviedli až do tých najtvrdších pracovných podmienok v gulagu. Označená za agentku zahraničnej tajnej služby čelila hrôze a zverstvám, permanentne na konci so silami, až sa otupená zbavila strachu z bolesti a vlastnej smrti. Hovorila, že bohovia ju zavrhli práve tak ako kedysi Marina.

Jsou příběhy a jsou básně.

Naučím se rozdíl mezi nimi. Příběhy jsou o světě, jsou všech, ale básně jsou ze srdce, proto jsou důležitější. Každý má vlastní básnická slova, musí je jen najít. Musí je slyšet,

Básnická slova jsou naše tajemství. Jazyk, kterým mluvíme jen my. Slova srdce. Ta se šeptají tajně, naposledy večer, nejprve ráno.

Když vyslovím slova srdce, vím, že Marina bude hned u mě. Na to člověk nepotřebuje ani hlas, je to pohyb srdce, srdce, ktoré se dotýká srdce, rozpohybuje ho.

O slovech srdce vím, že jsme jedna ústa a jedno srdce, jeden rytmus a dech.

Skrze slova se stanu jejím obrazem, Marininým obrazem, jiné obrazy nemám." (s. 282 a 283)

„Sú príbehy a sú básne.

Naučím sa, aký je medzi nimi rozdiel. Príbehy sú o svete, patria všetkým, ale básne sú zo srdca, preto sú dôležitejšie. Každý má svoje básnické slová, musí ich len nájsť. Musí ich počuť. Básnické slová sú naším tajomstvom. Jazykom, ktorým hovoríme len my. Slovami srdca. Tie sa šepkajú potajomky, naposledy večer, najskôr ráno.

Keď vyslovím slová srdca, viem, že Marína bude hneď pri mne. Na to človek nepotrebuje ani hlas, je to pohyb srdca, srdca, ktoré sa dotýka srdca, rozpohybuje ho.

O slovách srdca viem, že sme jedny ústa a jedno srdce, jeden rytmus, dych.

Prostredníctvom slova sa stanem jej obrazom, Mariiným obrazom, iné obrazy nemám."

jazyk. tvorba.

Žijem - a podľa toho píšem, píšem podľa sluchu - podľa viery a nádeji - tie ma nikdy nezradili," (s. 46) napísala o svojej tvorbe Marina Cvetajevová. O jazyku hovorievala, že bol pre ňu rodnou zemou, nosila ho všade so sebou, ako si ustrice nosia svoju lastúru. V roku 1939 takmer nepísala. Jej texty boli zabavené v Moskve a veľká časť rukopisov vo Francúzsku. Aj literárnych večerov bolo stále menej a menej. Podľa Alji nikto už nechcel počúvať jej recitovanie, ani Parížania, ani Rusi, nikoho už nezaujímali „prejavy duše z cárskeho obdobia". Mariin problém spočíval v tom, že v duchu stále žila vo svete, ktorý existoval pred revolúciou alebo niekde v romantickej poéme z 19. storočia. „Z tej pasce sa nedá dostať inak než písaním, musí vypísať samého seba, do iného tela," tvrdila Marina (s. 21) .

hrdinky a hrdinovia

Aj keď Marina Cvetajevová (1892 - 1941) je pojmom, zosobnením, poetickým i dramatickým synonymom onej doby, hlavnou hrdinkou knihy je jej dcéra, menej známa Ariadna Efronová (1912 - 1975). Ona sa čitateľovi a čitateľke prihovára ako rozprávačka, ona ich sprevádza časovou líniou roku 1939 a v závere 1941. Cez ňu sa dozvedáme, aké bolo jednoduché prepadnúť a pritom veriť, mať svoj život rada, plánovať si budúcnosť, byť zamilovaná, tešiť sa na dieťa. Správou o novom živote sa román začína, záver je plný bolesti zo straty. Putá rodič - dieťa v rôznych podobách a fázach sú v románe stále prítomné. Nech vládne akákoľvek politika. Cez Alju spoznávame ju samu, cez ňu sa dozvedáme o Marine Cvetajevovej. Dcéra ju vidí komplexne, jej genialitu, výnimočnosť, o ktorú neustále bojovala až do definitívneho zlomenia, komplikované vzťahy s mužmi, so ženami, s umením.

V románe je postáv samozrejme viac. Ony dve sú však ťažiskové a esenciálne. Čitateľ a čitateľka spoznávajú Serjgeja Efrona, Aljinho otca. Marinu miloval viac než svoj život, cítil sa byť pôdou, z ktorej ona mohla rásť. A takisto sa stal obeťou režimu, o čom jeho najbližší celé roky ani netušili. Človekom, pri ktorom Marina stála až do konca, bol jej syn Mur. Práve jeho chcela zachrániť, keď sa rozhodla, že sa obesí. Na začiatku mala dve dcéry - Ariadnu a Irinu. Žila v takej biede, že ich musela dať do sirotčinca. Chudoba však otriasla aj jeho múrmi. Trojročná Irina zomrela od hladu, Ariadnu zachránila takmer na poslednú chvíľu. Dôležitou postavou pre Alju bol Mulja, jej muž, ako ho dôverne nazývala, hoci bol stále mužom inej a otcom na inej adrese. On ju volal „súdružka". Bol pre ňu všetkým, o seba sa nebála, bála sa o neho. V texte sa čitatelia a čitateľky stretnú aj s Borisom Pasternakom, ktorý mal k Marine blízko a predpovedal jej budúcnosť veľkej poetky. Umelecký kontext dopĺňajú mená ako Puškin, Šostakovič či Rilke.

Pello napísala ohromný a zároveň ohromujúci román. Užijú si ho tí a tie, ktorí a ktoré sa orientujú v histórii Ruska, v základných súradniciach života a tvorby Mariny Cvetajevovej. Kniha nie je učebnicou, je plnohodnotným románom, ktorý si vyžaduje vzdelaného čitateľa/čitateľku. Je fotografiou celku aj detailu. Je autentickým rozprávaním s bezprostrednou blízkosťou aj pohľadom z diaľky. Je mozaikou tragických príbehov skutočných ľudí v „neskutočnom" Sovietskom zväze. Súčasťou knihy sú aj listy, texty, básne. Sú hrdou súčasťou. Nie doplnkom. Sú nositeľmi autentického, dokumentárneho, poetického, reálneho, úprimného, dôkazového pohľadu, cítenia, bytia.

Zuzana Golianová

Foto/Zdroj: Z obálky knihy

[1] Citácie preložila z češtiny do slovenčiny autorka recenzie.

Živé vysielanie
??:??