Pred pár dňami odpremiérovala Činohra Slovenského národného divadla prvý titul v aktuálnom roku, Krotkú. Adaptáciu novely Fiodora Michajloviča Dostojevského sme vám už predstavili prostredníctvom rozhovoru s režisérom Eduardom Kudláčom aj reportážou z jednej z posledných skúšok inscenácie (obe tu). V tejto chvíli vám ponúkame recenziu na tento kus. Číta autorka recenzie, Zuzana Golianová:
Krotká (recenzia Zuzany Golianovej)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Činohra Slovenského národného divadla (SND) prišla v rámci aktuálnej sezóny, ktorú nazvala Sezónou svetovej klasiky, s divadelnou adaptáciou novely Fiodora Michajloviča Dostojevského Krotká. Autor text vydal v roku 1876 v Denníku spisovateľa, príbeh vychádzal z reálnej dobovej novinovej správy o samovražde mladej ženy, ktorá skočila z okna a v rukách zvierala ikonu. Komorný príbeh o nerovnom vzťahu, ktorý roky láka najmä filmových tvorcov, uvádza Činohra SND po prvý raz.
Autorom dramatizácie je režisér Eduard Kudláč, ktorý hru aj v Štúdiu činohry inscenoval. Príbeh - ktorý mal samozrejme v 19. storočí iné súvislosti, ako dnes - sa mu podarilo sprítomniť a vyrozprávať ho publiku s dôrazom na intimitu prežitého, prežívaného a toho, čo neustále víri hlavou, na silu bolesti, neutíchajúci smútok a neznesiteľnú stratu.
Vyrozprávanie príbehu. Vyrozprávanie toho, čo sa stalo spätne a čo cítiť teraz. Rozpráva hlavná postava. Bez mena. Je to muž, je to On a aby to bolo ešte silnejšie vo svojej sugescii, je to „JA". Retrospektívna spoveď vdovca je monológom, ktorý Kudláč rozdelil do dvanástich obrazov. Nachádzame sa v neutrálnom prostredí. Na stenách biely kachličkový obklad, strohé zariadenie pripomínajúce nemocničný priestor, pitevňu. Na stole prikryté mŕtve telo mladej ženy. „JA" rozpráva. Rozpráva lekárke, ktorá za celý čas neprehovorí ani slovo, rozpráva publiku a najmä rozpráva sebe: aby sa počul, aby svojím hlasom počul vlastné vnútro, svoju myseľ, aby city a udalosti pomenoval. Aby našiel tie zlomové body v ich vzťahu, ktoré mohli byť príčinou, aby sa obvinil nahlas. Aby si priznal, čo prežil a čo prežíva. Smrť. A čo bude po nej? Čo bude teraz?
„Kým je tu - ešte je dobre, ale keď ju zajtra odvezú - akože, ostanem tu sám?," pýta sa bývalý kapitán, majiteľ záložne na začiatku prvého obrazu. A ďalej retrospektívne prechádza ich vzťah. Zoznámili sa, keď prišla do záložne priniesť zopár vecí, aby mohla zaplatiť inzeráty v novinách, hľadala prácu v meste. Nemala ani šestnásť. Po čase sa zobrali. Boli si ako z iného sveta. V závere si dáva otázku, ktorá mu klope v mozgu. „Prečo, načo zomrela táto žena?" Vidí ju ako príliš čistú, čestnú, akoby mohla súhlasiť s takou láskou? „Asi som ju trápil," priznáva sa v prúde slov. Keby prišiel o päť minút skôr... „Päť minút" - tak sa volá posledný obraz. A v závere otázka: „Ale čo bude so mnou, keď ju ráno odnesú?"
Kudláč vrství príbeh, ktorý je už minulosťou a začína sa tým, ako sa celý skončil. Akoby bez prekvapenia. Stavia na psychológii hlavnej postavy, zároveň však nejde o psychologický realizmus. Vidíme pred sebou boj zlomeného človeka s vlastnou rozorvanosťou. Je skutočný, ale jeho príbeh nesledujeme v reálnom čase, nechávame sa ním viesť jeho slovami, jeho interpretáciou. Nositeľom je herec Richard Stanke, snáď v najlepšej životnej forme. Presvedčivý, charizmatický, nepatetický skôr antihrdina než hrdina a predsa divák ide s ním, nasleduje ho, verí mu, súcití s ním aj keď vie, že by mal byť na strane už mŕtvej Krotkej. A možno aj je. Stankeho monológ je pôsobivou monodrámou, ktorá sa z mikrosveta jeho mysle rozrastá do vyznania lásky - takého otvoreného, takého úprimného, akého je len schopný.
Intenzita inscenácie je prítomná vo svojom rytme, v naliehavosti - no nejde o žiadnu hystériu ani veľké gestá. Nachádzame sa v komornom príbehu, v hlave muža. Okrem jeho a lekárky je tu aj Ona. V bodkovaných šatách s bielym golierikom, bosá. Stojí opretá o stenu, je za stolom, pozerá sa cez okno, leží na zemi. Je tu raz a je tu päťkrát, Krotká so svojimi navlas podobnými dvojníčkami. Stále prítomná, všade prítomná, mĺkva a predsa akoby nebola. Zomrela. Koľkokrát zomiera pre nás ten či tá, koho sme ľúbili? Odchádza raz a predsa akoby niekoľkokrát. Veľakrát. Aj v tom tkvie Kudláčov vynikajúco nielen zvolený, ale realizovaný spôsob inscenovania, prístup vrstvenia, zdvojovania, gradácie, narácie, intenzity, práce s pauzou, tichom, tmou, svetlom a výtvarnom.
Krotkú - niekde na pomedzí skutočného a neskutočného sveta, na polceste od sveta živých do sveta mŕtvych stvárnila sústredená, minimalistická Dominika Kavaschová. Lekárku Jana Oľhová, ktorá opäť potvrdila, že aj bez textu je neprehliadnuteľná, absolútne prítomná a sugestívna. Vie na javisku počúvať a reagovať, nielen hrať, že počúva. To všetko bez slov. Akoby v pomyselnom druhom pláne.
Kompaktnosť inscenácie ako celku akcentuje jej výtvarná stránka. Autorka scény a kostýmov Eva Kudláčová-Rácová vytvorila atmosféru, ktorá príkladne podporila zvolený Kudláčov inscenačný kľúč a podporila poetiku hry. Jej scéna je až sterilne neutrálna, neosobná, kostým Krotkej a jej dvojníčok vyznieva dynamicky, až nespokojne, tak, ako sa zrejme cítila aj jej uväznená duša. Bodkovaná látka jej šiat na pozadí symetrických, pravouhlých vykachličkovaných stien. Akoby sa v nich hýbala, i keď nehybne stála. A v jednom momente si šaty naraz so svojimi dvojníčkami vyzlečie, zhodia ich na zem všetky Krotké. Symbolika smrti, odchodu, moment pred vzlietnutím do inakiaľ. Autorom hudby je Martin Burlas, ktorý vytvoril nevtieravé atmosferické predely medzi obrazmi a originálnu pesničku, ktorú sám naspieval. Ruskú klasiku v hudbe nehľadajte. A možno ani v celej inscenácii. 19. storočie sa - v najlepšom slova zmysle - nekoná. Príbeh Krotkej je tu a teraz.
