Filmová recenzia: Daj mi tvoje meno

Reflexia a kritika

Filmová recenzia: Daj mi tvoje meno

07. 02. 2018 14:37

Recenziu na film Daj mi tvoje meno, ktorý je milostným príbehom odohrávajúcim sa počas horúceho leta na talianskom vidieku, napísal režisér Robert Šveda.


Sme niekde na severe Talianska. Píše sa rok 1983. Do prázdninovej vily rodiny z Francúzska prichádza nový letný hosť - mladý muž, Američan Oliver. Ako letný stážista bude s majiteľom domu spolupracovať na projekte o umení z grécko-rímskej doby. Vo veľkej letnej vile dostáva synovu izbu. Mladý sedemnásťročný klavirista a vášnivý čitateľ kníh Elio sa musí na pár týždňov presťahovať do vedľajšej izby. A ako zrejú marhule na stromoch a ako sa z neďalekých Álp pomaly zlieva sneh do krajom pretekajúcej rieky, tak sa pomaly rozvíja vzťah zbližovania sa týchto dvoch vedľa seba nocujúcich duší. Elia a Olivera.

Autor scenára James Ivory sa na taliansky vidiek nevracia prvýkrát vo svojej tvorbe. Ani vzťah dvoch mužov nie je preň žiadnou novinkou. Jeho filmy z 80. rokov ako Izba s vyhliadkou či Maurice boli presiaknuté vidiekom a romantikou, ktorá však zakaždým narážala na múry reality. Táto téma je príznačná pre celú jeho tvorbu - aj pre oskarové filmy ako Rodinné sídlo, či Súmrak dňa. Zápas srdca a rozumu. Kým vo vlastnej režijnej tvorbe sa stal filmovým vykladačom diela anglického spisovateľa Edwarda.Morgana Forestera, pre rovnomenný film Daj mi tvoje meno siahol po novodobej klasike gay tematickej literatúry - knihe amerického-egyptského autora André Acimana. Scenár však nešiel nakrúcať sám, ale ako spoluproducent ho postúpil mladšiemu talianskemu režisérovi. Luca Gaudanino je v istom svetle rovnako monotematický - vo väčšine svojich filmov zdieľa nepopierateľnú lásku k severnému Taliansku. Práve taliansky vidiek naplnil jeho dva posledné filmy - Moje meno je Láska a aj u nás pred časom uvedený film A Bigger splash - Oslnení slnkom. Oba filmy mu priniesli aj výrazný medzinárodný úspech a mnohé ocenenia. Ale ten najvýraznejší prišiel minulého roku práve zo spolupráce s britským režisérskym kolegom. Tým, ktorý v 80. rokoch svojím filmom Maurice šokoval britské ostrovy, ktoré stále vzdorovali akceptácii homosexuálov. V neľahkých časoch stvoril film, ktorý možno čiastočne zapadol prachom a nahradili ho časom slobodnejšie diela vznikajúce v dobe, ktorá viac žičila porozumeniu k inakosti. Mauricovi možno vyčítali istú racionálnosť, až chladnosť, čo však už nemožno povedať o jeho novom filme Daj mi tvoje meno. Ten po festivaloch zbiera jedno divácke a herecké ocenenie za druhým. A právom. Guadanino scenáru svojho kolegu doslova vdýchol dušu. Daj mi tvoje meno sa tak stáva dielom presiaknutým neopakovateľnou atmosférou, naplnenou chuťou a vôňou, magickosťou obrazov. Každý záber v sebe nesie nielen závan sparného talianského leta na vidieku, ale aj závan túžby a zmyselnosti, ktorý je ako vánkom unášaný povetrím a vnárajúci sa cez otvorené okná do spální letných víl.

Guadanino definuje vo filme Daj mi tvoje meno novú formu romantického filmu pre toto storočie. Melodráma ako žáner sa s postmodernou z kinosál pomaly vytratila. Cynizmus citácii znevierohodňovaním zmyslu emócii narušil jej vzťah s divákom. V informačnej dobe internetu sa vykresľovanie citov na plátne stávalo čím ďalej banálnejšie a nezaujímavejšie. A práve divácky úspech filmu Daj mi tvoje meno je odrazom toho, že kinosála stále môže byť miestom, kde vieme prežívať poryvy srdca filmových hrdinov. Cynikom možno príde stále tento film ako premelodramatizovaný, ale ak budete v kinosále sedieť a ticho vnímať osud jednej letnej lásky, nebudete sklamaný a po poslednom zábere, ktorý sa tiahne cez záverečné titulky ani nebudete mať chuť opustiť kinosálu. Asi je to prvýkrát v dejinách kinematografie, keď sa podarilo tvorcom prekonať bariéru gay tematického filmu tak, že v osude lásky dvoch mužov, ste schopný uzrieť príbeh kohokoľvek iného. Pretože Daj mi tvoje meno je hlavne filmom o láske, o túžbe, o práve milovať, ktoré nijako nesúvisí s pohlavím ani orientáciou. Film vnímavému divákovi ponúka možnosť vcítiť sa do prvých okamžikov citového prebúdzania sa mladého človeka a cez neskutočnú autentickosť obrazov, realistickosť motivácii postáv vnoriť sa do srdca toho, ktorý túži. Práve vďaka ústrednej postave Elia dokonale stvárného americkým hercom Timothée Chalametom sa podarilo tvorcom diváka doslova odzbrojiť. Elio si už od prvých rozpakov získa každého. Spolustotožnenie pritom prichádza nenápadne. A zrazu úsmev, ktorý ma Elio na tvári sa objaví aj v úsmeve diváka, a neskôr Eliove slzy, ktoré mu stekajú po lícach, stekajú aj tým v kinosále. A pritom k tomu film nenúti žiadnym emočným vydieraním ako je príznačné pre hollywoodsku estetiku, robí to omnoho sofistikovanejšie. Daj mi tvoje meno plynie v pomalom tempe, pričom využíva súčasný neoromantický estetický kanón, ale veľmi umne. Nádherne sa hrá s hudbou, ktorá však nepodkresľuje naratív emócii, aby slepo viedla diváka ako za ručičku. Nediegetická hudba skladajúca sa hlavne z klavírnych diel Reicha, Adamsa či Sakamota je ďaleko vzdialená klasickej soundtrackovej hudbe. A našťastie. Práve v kontrapunkte k obrazu, vytvára ešte osobnejší dialóg s divákom. A preto, keď sa pre zmenu zrazu vo vrcholových ľúbostných okamihoch rozoznejú lahodné akordy Ravelovej impresionistickej piano sonáty, divák dokonale cíti túžbu, ktorá opantala myseľ hlavných postáv filmu.

Hovorí sa, že keď sa stretnú dvaja režiséri na pľaci, nebýva to pre nakrúcanie vždy to najlepšie. V prípade filmu Daj mi tvoje meno je tomu presne naopak. S pokorou Jamesa Ivoryho k predlohe a k talentu režiséra Guadanina a naopak s Guadaninovou oddanosťou scenáru jeho kolegu a úcte k talentu hercov, vzniklo dielo, ktoré je schopné zadefinovať novú podobu melodrámy, na ktorú možno všetky romantické duše čakali. Daj mi tvoje meno je jedným z najkrajších filmov o láske a bez pochyby je na dobrej ceste stať sa aj kultovým dielom.

Foto/Zdroj: Z filmu Daj mi tvoje meno

Živé vysielanie
??:??