Glosa týždňa Petra Krištúfka

Pocta drobným predmetom

Poznáte to. Povaľujú sa na stole, v škatuli, kde si odkladáme kľúče, v rohoch zásuviek alebo naspodku skrine. Drobné predmety. Patrí medzi ne napríklad zlomok ceruzky, vrchnák od pera, figúrka z ktorejsi hry, zicherka, náprstok, kus neidetifikovateľnej umelej hmoty, starý magnet, gulička z papiera, zvonček, uzáver od krému, možno stará vianočná guľa a mnoho ďalších vecí. Nikto ich tam vlastne nepoložil, aspoň nie vedome, len tak sa u nás ocitli.

Sú to pozostatky našej činnosti, tak trochu odpadky, ktoré ale nechceme vyhodiť, lebo by sa ešte niekedy mohli zísť. Až nájdeme TO pero, až znovu prídu Vianoce, až opäť poskladáme TÚ hračku... Nikdy ich však už nevyužijeme. Alebo nám možno dokonca niečo pripomínajú, hoci časom sa presný význam vytratí z pamäti. Presúvame ich, hromadíme, zhŕňame na kopu a odkladáme, aby neboli príliš na očiach, ak príde, povedzme, nejaká návšteva.

Keď sa odsťahujeme, to jediné po nás zostane. Z tohoto uhla pohľadu je to vlastne naša podstata. Nemali sme to srdce drobné vecičky odstrániť, ale brať so sebou na nové miesto si ich zasa nechceme. Noví obyvatelia bytu či domu si vytvoria vlastné kôpky predmetov, čo sa však vo všeobecnosti vôbec nebudú líšiť od tých našich, ktoré zrejme vyhodia. Ale pri bližšom pohľade sa individuálne rozdiely určite nájdu, často v závislosti od osobnosti členov rodiny.

Antickí Rimania pestovali kult domácich bôžikov, nazývali ich lárovia alebo penáti. Ochraňovali dom a rodinu. Často ich stotožňovali s mŕtvymi predkami, ktorí ochraňujú svojich potomkov a dohliadajú na nich – a občas bolo potrebné obetovať im kúsok chleba alebo koláča, kvapku oleja a vína či kadidlo. Penáti sa v rodine dedili a lárovia boli spojení s obydlím a miestom. Ich kult pretrval veľmi dlho a práve lárovia zotrvávali na jednej konkrétnej lokalite.

Predstavme si, že hromádky drobných predmetov sú výsledkom ich činnosti, takto sa prejavujú. Ba čo viac – sú v nich priamo obsiahnutí. Rimania mali sošky lárov umiestnené v laráriu blízko kozuba – my to robíme takto. Mimovoľne, bez toho, aby sme o tom vôbec vedeli. Náhodne alebo zdanlivo nenáhodne.

Môžeme si dokonca predstaviť, že sú to úlomky našej duše – takýmto podivuhodným a na prvý pohľad banálnym spôsobom zhmotnené. Odlupujú sa ako bunky mŕtvej pokožky alebo lak na starom aute. A sme v nich obsiahnutí aj my, naša dobre ukrytá DNA, naše skryté myšlienky.

Keď odídeme, dá sa z nich vyčítať, akí sme boli. Ak bude nálezca dostatočne vnímavý. Ak im bude prikladať význam. Ak len nezamrmle: „Čo to tu nechali za neporiadok!"

Autor: Peter Krištúfek