Glosa týždňa Patrika Lančariča: Divadlo na Dunaji oslavuje

Reflexia a kritika

Glosa týždňa Patrika Lančariča: Divadlo na Dunaji oslavuje

18. 12. 2017 10:00

Glosa týždňa Patrika Lančariča

Divadlo v podpalubí oslavuje 10 rokov svojej existencie! Ubehlo to rýchlo ako voda v Dunaji a odrazu je to už desať rokov, čo sa hrá divadlo v originálnom priestore na Lodi. Je to naozaj výnimočné. Vznik divadla totiž nie je vobec bežnou udalosťou a ak sa také niečo stane skutočnosťou, vždy to so sebou prináša, okrem nádejí a snov, aj mnohé riziká a neistoty. Udržať chod divadla ako takého je mimoriadne náročné. S realitou každodennosti zápasia mnohé už zavedené inštitúcie. Preto, ak vzniká v tomto kontexte niečo nové, takmer vždy sa to rovná malému zázraku. No, ešte vačším zázrakom je, ak sa to nové divadlo podarí udržať pri živote. A Divadlu v podpalubí sa to podarilo a darí.

V priestoroch tohto, doslova, komorného divadla sa diváci môžu stretávať s hercami naozaj takmer na dotyk. Intimita a blízkosť. To je to, čo charakterizuje atmosféru tohto priestoru i atmosféru vzťahu herca s divákom, či diváka s hercom. K tomu stretnutiu dochádza v podpalubí lode, kotviacej na jednej z najvačších európskych riek, čo spôsobuje aj mnohé iné zážitky, ktoré jednoducho nikde inde nezažijete. Táto okolnosť nezriedka vstupuje neočakávane aj do deja samotných inscenácií. Sedíte v divadle a keď prejde okolo iná loď, celé divadlo sa mierne rozhúpe vo vlnách. Pár centimetrov za sebou počujete šum plynúcej rieky, ktorého intenzita sa mení podľa sily toku. Sledujete dej hry a počujete ako sa ľadové kryhy, ktoré putujú Dunajom odniekaľ z Rakúska, sem tam dotýkajú stien lode so zvláštne hrozivým šuchotom. Vyjdete cez prestávku na palubu a vidíte krásnu večernú Bratislavu, ktorá sa zrkadlí na hladine. Akoby sa dívala do zrkadla, niekedy pyšne, niekedy melancholicky, niekedy radostne. To všetko patrí k pridaným hodnotám, ktoré ponúka zážitok v tomto konkrétnom divadle.

No, srdcom každého divadla sú, samozrejme, inscenácie. A dušou ľudia, ktorí ich tvoria a ľudia, ktorí sa na ne chodia pozerať. Od tej prvej sezóny, ktorá začala v septembri 2007, sa na Lodi odohralo viac ako 1000 predstavení, z toho viac ako 250 hudobných a diskusných večerov. Na doskách Divadla v podpalubí účinkovalo a účinkuje viac ako stovka slovenských i českým umelcov zo sféry divadla a hudby. Z mnohých spomeňme Ladislava Chudíka, Zuzanu Kronerovú, Adyho Hajdu, Annu Šiškovú, Mariána Geišberga, Kamila Mikulčíka, Oľgu Belešovú. So svojimi improvizáciami tu začínali Lukáš Latinák, Majo Miezga, Robo Jakab a Juraj Kemka. Strechu nad hlavou tu získalo Túlavé divadlo Jakuba Nvotu, či vokálna skupina Fragile.

Z českých hercov spomeňme aspoň Táňu Vilhelmovú, Anna Polívkovú, či čerstvú držiteľku ceny Thálie Hanku Briešťanskú. Vďaka otvorenosti priestoru Divadla v podpalubí vzniklo niekoľko pôvodných hier. Hudobný skladateľ Vladislav Šarišský dostal za hudbu k inscenácii Novecento (ktorá patrí k profilovým inscenáciám tohto divadla) Cenu nadácie Tatra banky. Naozaj sa nedá vymenovať všetko a všetkých, je ich totiž celé more. Divadlo v podpalubí sa udržalo, etablovalo, našlo si svojich divákov i svojich hercov, režisérov, autorov, hudobnikov, jednoducho, našlo svoje miesto na zemi, teda vlastne na vode. A to je dobre, pretože robí kultúrny život v našom hlavnom meste bohatším a pestrejším. Ponúka jedinečný zážitok a vdychuje život petržalskému brehu Dunaja. Je to priestor, ktorý mám, ja osobne, veľmi rád a teším sa, že môžeme, v tejto práve prebiehajúcej sezóne, spoločne osláviť neuveriteľných desať rokov jeho existencie.

Divadlu v podpalubí, prajem všetko len to najlepšie, no hlavne veľa dalších úspešných sezón a verných a spokojných divákov!

Patrik Lančarič

pokus1.jpg

Foto: lodcafe.sk

Živé vysielanie
??:??