Ktosi z devätnásteho storočia

Ktosi z devätnásteho storočia

Glosa Petra Krištúfka

Hm, tak ja neviem, či vás to vlastne zaujíma. Nás, Slovákov totiž vlastná história zaujíma pramálo alebo vôbec. A keďže o nej nič nevieme, s radosťou tvrdíme, že neexistuje. Pre ilustráciu len drobnosť – o slovenských stíhacích pilotoch v druhej svetovej vojne, o ktorých som kedysi potreboval naštudovať zopár faktov, napísal monografiu kto? Česi. A tak je to s mnohými oblasťami histórie. Ale neodbiehajme.

Chudáka Štúra naše školstvo uzavrelo do klietky z poučiek a vágnych tvrdení – už ani nežil ako človek, len v podobe nedotknuteľnej ikony. A podobne aj jeho spolupracovníci či súčasníci, viacerí zabudnutí, ak nerátame fakt, že sú po nich pomenované ulice.

Napríklad taký Juraj Palkovič. Už vidím ako viacerí už len pri vyslovení tohto mena zívajú. No čo, bol to len ktosi z pravekého devätnásteho storočia!

Do rúk sa mi dostala veľká vzácnosť – časopis s chutným a chrumkavým názvom Tatranka. Vlastne vyzerá ako kniha, je to celý tretí (a, žiaľ, posledný) diel, pozostávajúci zo štyroch zväzkov. V podtitule stojí: Spis pokračující zvláště pro Slowáky, Čechy a Morawany. Vychádzal v Prešpurku medzi rokmi 1843–46. Prvým majiteľom tohto výtlačku bol, mimochodom, Štefan Wolf Kňazolúcky, spolupracovník botanika Andreja Kmeťa. Juraj Palkovič bol v tej dobe už energický sedemdesiatnik, básnik, novinár, prekladateľ, profesor bratislavského evanjelického lýcea, poslanec Uhorského snemu a zarytý obranca biblickej češtiny ako spoločného jazyka Čechov a Slovákov. Ľudovít Štúr bol opačného názoru a veľmi pekne sa o tom na stránkach časopisu hádajú.

V listárni Palkovič píše: Ohlášenj nowin Slowenských, o nichž tu wýše na straně 88, teprw teď nedáwno wydané zde klademe dle hlawnjho obsahu pro rozšjřenj y památku, a syce w té nám mnohým nemilé pospolité, ne dosawadnj spisownj řeči, w které psáno gest, aby ona a toto scestné počjnanj y smutné nás rozdwogenj tjm wjc poznáno bylo. - Za odpowěď služtěž poněkud Předmluwa.

Štúr v nej hovorí: Ohlas o Slovenskích národňích Novinách a Orlovi tatranskom.(...) Predtim málo kdo pomíšľau na Novini Slovenskje, tim meňej si ich kdo zažjadau, a ňedáuno zahoreli za ňimi mnohí hlboko; predtim aj tí, ktorím na srdci ležau národ náš, ňespomínali novini, a ňedáuno – bola to ich túžba najvrúcnejšia; predtim čo bi sa aj hlas bou o Novinách Slovenskích pustiu, boubi prebehou národ náš ako pustinu.

Nesúhlasiaci Palkovič sa pekne rozohnil: Smutná potřeba mne nutj, odpor ten a obranu dobré čisté slowenčiny, proti té liché, hrubé Liptowčině neb raděgi Luptowčině. Ale gak se osmělit, co činiti? Gíž předkem negeden mne y wssecky nás gj odporugjcý, proti nj pjssjcý, pokladá a weřegně wyhlassuge za weliké „neznalce", za „zaťaté." Takto zagisté (...) w spise „Nárečja Slovenskuo" na straně 79 toto se čte: „Ňikdo nám ňebude smjeť na oči vihoďiť, že je naša reč vimislená, bo je docela – tak jest owšem „docela" totiž se vssemi nesswarami, sspinami, chybami we swé celé hrubosti a surowosti – zo života so spisou uvedená, tak tedi skutočná. Nechťže gá budu tedy w nich tjm „neznalcem" a newjm „gakým člověkem"; powstávám předce proti gegich počjnánj scestnému a literaturě y řečí nassj, nassemu wzdělánj a w známostech prospjwánj záhubnému!

Čo tým chcem vlastne povedať? To, že teraz píšeme a hovoríme spisovnou slovenčinou, kedysi vôbec nebolo samozrejmé. Keby sa však nenašlo tých niekoľko bláznov v devätnástom storočí, nič podobné by sa nestalo. Preto ich mám rád. A chudák Štúr stihol ešte aj umrieť ako porazený muž, lebo jeho snaženie prinieslo plody až o deväť–desať rokov neskôr.

No nič, berte to len ako slová pokorného zberateľa kuriozít a starožitností.

Peter Krištúfek kristufek-glosa.jpg

Foto: Archív

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame