Slávnosti a hostia

Slávnosti a hostia

Nedá mi, aby som sa v myšlienkach nevracala k aprílovému odovzdávaniu Národnej filmovej ceny Slnko v sieti. Aby som nerozmýšľala nahlas o slávnosti a hosťoch.

Popredný český filozof a teoretik umenia Petr Rezek považuje slávnosť alebo oslavu za estetickú kategóriu. Za zastavenie sa v čase, za vymedzenie sa z každodennosti, za vyzlečenie sa z triviálnosti všedného dňa, ktoré si vyžaduje v súčasnosti tak často skloňovaný „dress code". Obliekame sa do slávnostných kostýmov, aby sme samých seba premenili na artefakt, na masku aktívneho účastníka spoločenského performance. V prípade tohtoročného vyhlásenia Národných filmových cien Slnko v sieti sa však jednalo o oslavné performance s výrazne provinciálnym nádychom. Presne takým, akému sme sa založením tejto ceny s dôstojným obsahom chceli vyhnúť.

Prelomový film spisovateľa Alfonza Bednára a režiséra Štefana Uhra Slnko v sieti je stále oficiálne uznávaný ako prvý film „Československej novej vlny". Národná filmová cena s takýmto názvom pre nás znamenala obhliadnutie sa za niečím, na čo môžeme byť skutočne hrdí, podobne ako sú Taliani na Donatellových Dávidov alebo Francúzi na svojich Cézarov. Bola v ňom zároveň skrytá moderná metafora, ktorá evokovala istú neuchopiteľnosť vecí a vzťahov, krátkosť okamihu, ktorý sa zhmotňuje v záblesku svetla a dodáva veciam iný odtieň a význam. Schopnosť filmu „zachytiť nezachytiteľné".

Tohtoročné odovzdávanie filmových cien Slnko v sieti som sledovala len v televízii kdesi v sanatóriu, a nepriala by som kolegom, ktorí sa počas slávnostného prenosu postupne ukázali, no najmä ne-ukázali na obrazovke, aby počuli, ako to moji spolupacienti nahlas komentovali. Výber moderátora z rádia, zvyknutého možno bodro sa prihovárať pubertálnym milovníkom popmusic, no neschopného rozoznať ľudí z filmárskej obce, bolo prvým nešťastím, ktoré rozosmialo publikum. Chudák, vraj iba zaskakoval, ale niekto mu zrejme napísal scenár, ktorý suverénne tvrdil aj to, že história Národnej filmovej ceny Slnko v sieti sa začala písať v roku 2008... zabúdajúc pritom, že prvé Slnko v sieti sme udelili už v roku 2004 za celoživotný prínos pre slovenskú kinematografiu režisérovi Jurajovi Herzovi a že prvé slávnostné udeľovanie národných filmových cien vo všetkých kategóriách sa uskutočnilo už 8. decembra 2006… a prichádzali potom ďalšie a ďalšie prešľapy - väčšinu slovných prejavov (bez akéhokoľvek hlbšieho obsahu) a oblečenie mnohých účinkujúcich nevynímajúc. Väčšina českých kolegov zrejme na prednášky Petra Rezka tiež nechodila, inak by sa sem nevybrali ako na čunder do vzdialenej gubernie, kde si možno všetko dovoliť... a úplne zdegradovať už i tak nedôstojnú slávnosť. Výber skupiny Polemic, ktorá namiesto hudobného podmazu stále dokola hudlala svoje diluviálne „slnko v sieti", vyvolal medzi divákmi okolo mňa ďalšie salvy smiechu. Pohotovo si ho totiž prirovnali k nekonečne sa opakujúcemu smútočnému motívu, ktorý sa kedysi hrával na pohreboch sovietskych tajomníkov...

Asi je zbytočné rozoberať tento nevydarený večer. Skôr sa treba zamyslieť nad tým, aký signál sme týmto prenosom vyslali verejnosti. Treba si položiť otázku, prečo si nedokážeme vážiť aspoň sami seba, keď si už nevážime ani vlastný film a jeho divákov. Tou druhou otázkou je naša historická pamäť. Ako je možné, že sa v takejto malej mise tak rýchlo na všetko zabúda a veci sa interpretujú podľa potreby? Že archív, najmä ten fotografický, už dávnejšie niekto z webstránky Akadémie dôkladne odstránil, a tak sa naše malé prekrútené dejiny len stávajú súčasťou tej väčšej celospoločenskej nepravdy...

Autor: Zuzana Gindl-Tatárová
zuzanagt-glosa.jpg

Foto: Záber z filmu Slnko v sieti

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame