HRY

Divadelný ústav vydal tento mesiac v knižnej podobe hry dramatika Petra Pavlaca. Výber Pavlacových divadelných hier prináša osem jeho textov pre divadlo: Deus ex machina, FUN(e)BRAK s. r. o., Moja mama mala brata, Partybr(e)akers, Cirkus, Červená princezná, Einsteinova žena a Slovo Válkovo. Ide o prierez Pavlacovej doterajšej tvorby.

Peter Pavlac vstúpil na slovenské javiská ako autor v roku 2003. A mal nástup, aký sa nevidí len tak. V tomto roku boli uvedené tri jeho hry v troch divadlách: DEUS EX MACHINA v Štúdiu 12, VEĽKÉ ŠŤASTIE (dramatizácia Timravinej novely) v Slovenskom národnom divadle a hra 3.3.3. v Štátnom divadle Košice. V tom istom roku bola realizovaná jeho hra HODINY v Slovenskom rozhlase a to dokonca hneď dvakrát, v dvoch rôznych interpretáciách. Toto všetko v jednom roku. Tento fakt ostal nepovšimnutý. No počas nasledujúcich štrnástich rokov sa Pavlac etabloval natoľko, že dnes jeho hry uvádzajú slovenské divadlá pravidelne a dostali sa aj za hranice našej krajiny.

V slovenskej dramatickej literatúre prakticky neexistuje dramatik, ktorý by písal hry v tzv. „brechtovskej tradícii". O inscenačnej brechtovskej tradícii na Slovensku sa tiež nedá povedať veľa slov. Peter Pavlac je v tomto zmysle výnimka. V každej jeho hre (a týka sa to aj jeho dramatizácií) sa vyskytuje brechtovský scudzovací efekt, či iné znaky Brechtom definovaného epického divadla. Tieto vyjadrovacie prostriedky Pavlac používa vedome vo všetkých svojich hrách. Dalo by sa povedať, že sú neodmysliteľnou súčasťou ich DNA. Postavy v jeho hrách hovoria o sebe v tretej osobe, vyslovujú svoje vnútorné myšlienkové pochody, menia čas a vedú spolu dialóg v čase minulom, komentujú dej a podobne. Tieto prostriedky sa stali Pavlacovou značkou.

Režisér Vladimír Strnisko o Pavlacovom autorskom štýle napísal: „Vstúpiť do Pavlacovho sveta nie je jednoduché a pokúsiť sa mu aj porozumieť je oveľa ťažšie. Môžeme ho odmietnuť alebo trpezlivo, slovo za slovom, dešifrovať jeho jazyk, myslenie...(...) Subjektívne a tvorba majú u Pavlaca neviditeľné hranice. A navyše Pavlac mení čas, priestor, vytvára zamotanú spleť vzťahov. Všetko je v pohybe: znova a znova sa pokúša o vytvorenie novej formy, myslenia, nazerania, vnímania. Mení sa optika, uhol pohľadu. Všadeprítomná vypätá emocionalita ide ruka v ruke s racionálnym sa pohrávaním. Hrou na myslenie, akoby sme sa pohrávali s figúrkami na šachovnici."

Pavlac sa teda nehrá na Brechta, nesnaží sa nasilu písať v brechtovskom štýle, neimituje. Vytvoril si vlastný štýl. Vo svojich hrách často skúma minulosť. No, Pavlacovo vedomé pátranie v našej minulosti nekreuje historické hry. Nie sú to v jeho podaní hry historické, ale súčasné. Svojou výpoveďou vždy smerujú k súčasnosti. Sú hĺbavým ohliadnutím súčasného človeka, človeka ktorý vedome obracia svoju pozornosť do minulosti, aby nachádzal odpovede pre našu prítomnosť. Človeka, ktorý chce svoje poznanie o minulosti pretaviť do poznania a pochopenia súčasnosti. A tento paradox je na Pavlacových hrách s historickým pozadím mimoriadne zaujímavý, priam pozoruhodný.

Pavlac používa divadlo ako priestor pre uvažovanie o živote, o svete. Priestor pre kritické myslenie. Pre myslenie. Divákovi ponúka svoju hru ako propozíciu k pozorovaniu a uvažovaniu. Pavlacove hry predpokladajú aktívneho diváka, diváka ochotného vnímať a premýšľať, rovnako ako si to želal Brecht.

Na záver by som rád citoval samotného autora, ktorý v súvislosti s vydaním výberu jeho hier napísal toto: „Každá z tých hier je koncentrátom mojich rozhovorov s "mŕtvymi", s históriou, s vlastnou rozpoltenosťou, ktorá je tak charakteristická pre každého človeka, akurát sa ju bojíme zverejňovať, ideálom doby je predsa "integrita, individualita, JA..."... vnímam to už inak, a kľúčom sa stala aj táto kniha, s postavami, ktoré jednu po druhej hrali živí ľudia, skvelí herci, bez pochybností... akoby to množstvo mojich životov napĺňali svojimi vlastnými životmi a povyšovali ich na čosi, čo nie je jedným, ale mnohosťou..."

Autor: Patrik Lančarič