O hraniciach (Atlantída 2003, r. Michal Blaško)

Denne čítame novinové správy o ľudských osudoch, málokedy však máme šancu preniknúť pod povrch toho tenkého papiera a spoznať ich bližšie. Pritom za každým jedným článkom, za každým krátkym textom sa ukrývajú ľudské životy. Dopravná nehoda, vražda, krádež; realita ohlodaná na kosť. Čítame o nich zväčša len s uľahčeným povzdychom: ,Ako dobre, že sa to nestalo mneʼ. Zoberme si však akýkoľvek článok z čiernej kroniky a uvažujme, domýšľajme; čo bolo predtým a čo bude ďalej?

Niečo podobné urobil mladý režisér Michal Blaško, poslucháč štvrtého ročníka ateliéru režijnej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Ten jeho novinový článok hovoril o mladej Ukrajinke, ktorá spolu so svojím priateľom ilegálne prekročila ukrajinsko-slovenské hranice s vidinou lepšieho života, no po zrade najbližšieho človeka napokon skončila ako prostitútka v absolútne cudzom svete. Tento príbeh sa ho dotkol mimoriadne intenzívne a stal sa predobrazom jeho bakalárskeho filmu Atlantída 2003. Na to, aby nás zasiahla bežná novinová správa potrebujeme istú dávku empatie, a tá Michalovi Blaškovi rozhodne nechýba.

Čo konkrétne je tou Atlantídou z jeho tridsaťminútového hraného filmu? Pre mladý ukrajinský pár je to západná Európa, presnejšie Nemecko, kde chcú spoločne začať nový život, zhmotniť svoje sny, žiť šťastne a v dostatku. Lenže kto z nás dá ruku do ohňa za to, že čosi ako Atlantída vôbec existuje? Čo ak je to len synonymum pre nedosiahnuteľnú utópiu? Iste, sú také situácie, a nie je ich málo, v ktorých človek radšej uverí preludu, pretože je oveľa znesiteľnejší ako každodenná realita.

Píše sa rok 2003, slovensko-ukrajinská hranica ešte nie je zadrôtovaná a cez pootvorené dvere sa dá pri troche šťastia celkom šikovne prekĺznuť. Martin a Denisija, hrdinovia filmu Atlantída 2003, smerujú do Nemecka. Brodia sa lesmi i poľami pohraničnej oblasti a veria, že pred nimi je život, v ktorom si už nikdy nebudú musieť obúvať zablatené topánky.

Michal Blaško nakrútil silný a sugestívny film o tom, ako sa môžu skončiť naše naivné sny. Je to film o hraniciach, nie však len tých geografických, ale aj o hraniciach medzi láskou a ľudským egoizmom. Blaško rozpráva o krutosti obchodu s ľuďmi a túto veľkú, zložitú, ale aj zamlčiavanú tému podáva na príklade konkrétnych živých a zraniteľných ľudí.

Nič nám nebráni, aby sme si na miesto ukrajinského páru dosadili sýrsku rodinu, ktorá sa na úteku pred smrťou ocitá v rukách tých najhorších zločincov. Z človeka sa stáva iba zanedbateľná figúrka, číslo z budúcej novinovej správy. Alebo si na miesto mladých Ukrajincov skúsme dosadiť samých seba.

Krehký príbeh Martina a Denisije v sebe nesie silné ľudské posolstvo a zároveň je aj trpkým dôkazom toho, že situácie, v ktorých dobro ustupuje do úzadia, nie sú ničím výnimočným.

Už len samotný fakt, že film ako Atlantída 2003 vznikol, je pre slovenskú kinematografiu dobrou správou. Druhou dobrou správou je, že bakalársky film Michala Blaška bude súťažiť v sekcii Cinéfondation prestížneho filmového festivalu v Cannes. Niečo také sa nepodarí každý rok a na mladého poslucháča filmovej réžie môžeme byť právom hrdí. Posolstvo, ktoré aj za nás vysiela do sveta je totiž mimoriadne silné. Hovorí, že aj na Slovensku, v krajine, v ktorej je najčerstvejšou módou cynické relativizovanie ľudského utrpenia, sme ešte stále schopní uvažovať o hodnote každého jedného ľudského života.

Film Atlantída 2003 je tak nádejou nielen pre domácu kinematografiu, ale aj dobrým signálom o skutočnom mentálnom zdraví našej spoločnosti. Tie najprísnejšie strážené hranice totiž nie sú pri plote medzi Slovenskom a Ukrajinou, ale v našich hlavách. A zrejme aj v srdciach. Súcit je v každom prípade istou formou lásky. Nevzdávajme sa ho.

Autor: Ján Púček