Slovenská próza - Michaela Rosová: Malé Vianoce

Michaela Rosová sa narodila v roku 1984 v Senici, kde absolvovala gymnázium. Neskôr vyštudovala divadelnú dramaturgiu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne (Bc., 2006) a odbor Performance Research na University of Bristol, Faculty of Arts v Bristole (MA, 2009). Michaela Rosová patrí do pomerne silnej generácie spisovateliek, ktoré do diania v slovenskej literatúre vstupovali po roku 2000. Svojou druhou knihou Dandy (2011) sa pripojila k silnému generačnému objavovaniu témy cudziny a k novému prístupu k otázkam individuálnej, ale aj národnej či kultúrnej identity. Nateraz posledná kniha Malé Vianoce (2014) je náčrtom života komunity v malej slovenskej dedine v súčasnosti. Rosová vykresľuje súčasný vidiek, presnejšie dedinku, v ktorej sa odohráva príbeh, ako svet, ktorý poznáme z próz Timravy a iných realistov. Dedinské prostredie je zobrazené ako mimoriadne ťaživé, je v ňom veľa násilia, lenivosti, závisti, ohovárania a alkoholu. Ibaže novodobí Ťapakovci už nemajú pred sebou vidinu tvrdej spoločnej práce na poli, ale neznesiteľnú vidinu hodín samoty strávených pred blikajúcim televízorom. Život v zabudnutí...
 
V pásme, ktoré napísal Patrik Oriešek, účinkujú Zuzana Kyzeková a Alfréd Swan. Redakčne a realizačne pripravil Vladimír Hanuliak.

Ukážka z knihy: Malé Vianoce

Našiel kamaráta s hlavou na stole, na prekrížených rukách, ako usedavo plače. Smoklil si do rukáva hrubého svetra a hoci počul kohosi prichádzať, ešte hodnú chvíľu sa ani neobzrel, len si detsky otieral červené oči chrbtom dlane. Pred ním ležal nožík, stružliny a malá drevená postavička s odlomenou rukou.
V prvej chvíli pomýšľal Pejo na útek. Napokon si len otriasol sneh z kabáta a tak ako bol, prisadol si k nemu. Až keď chytil drevenú figúrku, zdvihol Mišo hlavu a chrapľavo povedal:
„Pastier."
Pejo v pomykove mlčal.
Neskôr ho Mišo zaviedol do jednej z horných izieb, kde mal celý betlehem. Stádo oviec, tri kravy, dva somáre, zo dvadsať pastierov, troch kráľov, Jezuliatko, chýbali ešte Mária a Jozef. Jezuliatko sa zdalo trochu priveľké, prerastené, keby bol Pejo menej užasnutý, akiste by to bol komentoval.
„Prístrešok urobím ako posledný," vysvetľoval Mišo.
„Bude dvojdielny, s takou menšou prístavbou vpravo, aby sa tam zmestili aspoň tie somáre, lebo sa mi nepodarili, musím ich obrátiť hlavou dovnútra.