Zimomriavky... píše Tomáš Boroš

Literatúra

Zimomriavky... píše Tomáš Boroš

02. 12. 2019 12:15

Oheň v krbe praská, vnútri je príjemne teplúčko, je ten správny čas pripomínať si, alebo - vymýšľať si príbehy, ktoré v nás vyvolajú zimomriavky. Od dnes až do 23. decembra o tomto čase vám šesťnásť autorov vyrozpráva svoj príbeh. Dnes prezradí, čo mu spôsobuje zimomriavky, Tomáš Boroš.

Zimomriavky...dnes píše Tomáš Boroš

Zimomriavky - to je vtedy keď strácam reč, keď ustrniem v nemom úžase, keď mi padne sánka. Je to nadšenie, prekvapenie, dojatie, situácia neuveriteľná a predsa celkom reálna. Je to vytrhnutie z času a priestoru. Sú to chvíle, ktoré nás mnohonásobne prevyšujú a pritom nepokorujú, skôr intenzívne objímu. Moje úsilie zadefinovať zimomriavkový stav stroskotáva hneď v úvode, ale presne o tom to je: poznáme ten stav dobre, vieme o či ide a predsa ho nevieme presnejšie uchopiť, vysvetliť a už vôbec nie pochopiť. Proste zimomriavky. U mňa sa objavujú po celom tele i duši v troch prípadoch:

1) Zima, chlad - bez inotajov, symboliky - celkom reálna „kosa", v súlade s koreňom slova zimo-mriavky.

2) Umenie - tentoraz už so symbolikou, inotajmi - avšak s celkom reálnym pocitom tzv. „mrazu po chrbte".

3) Citová oblasť - emócie: dobro, pomoc, povzbudenie, podopretie, sprevádzanie, viera, láska, nádej a pod.

Takže pekne poporiadku. Čo mi z týchto oblastí spôsobilo zimomriavky v poslednom čase:

1) Zima, chlad: Otužujem. S manželkou aspoň raz týždenne jednoducho vojdeme do jazera. Najskôr je to v pohode, „žiadny problém" hovorím si vždy po chlapsky, avšak po pár sekundách prídu ohromné muky: bolesť, kŕče, odumieranie, pichanie, pálenie. Pointa? Keď potom vyjdeme na breh, hneď plánujeme kedy pôjdeme opäť. Jednoducho závislosť. Našťastie vraj zdravá. Tie reálne zimomriavky po celom tele tu nie sú vôbec podstatné. Skôr tie, ktorých podstatu ťažko vysvetliť - zimomriavky obnovy, sily, vitality, odvahy, radosti...

Druhý typ zimomriavok - umenie. Pred časom to bol určite oltár majstra Pavla z Levoče, ktorý mi ich spôsobil a vôbec celá gotika Spiša. Tá nekonečná neha madon, ich zasnené mäkké pohľady, ktoré smerujú skôr dovnútra ako kamsi do okolia, krehké gestá, nekonečne pomalý pohyb. „Som nehodný stáť na tomto svätom mieste!" - znelo mi v hlave. Neskôr mi volal syn zo zahraničia: „Vieš ako na mňa jeden Francúz pozerá zvrchu po tom, ako som mu povedal, že som zo Slovenska?" - sťažoval sa mi. „Opýtaj sa ho, či vie, kde je najvyšší gotický oltár v Európe?" poradil som mu po zážitku v Levoči. Celý výlet na Spiš bol darom od mojej manželky. A potom nemajte z toho krásne zimomiravky...

Tretia zimomriavková oblasť - to sú prosté ľudské city, emócie. „Konečne voľná nedeľa" - povedal som si. „Nevystrčím päty z domu" - znel môj plán ešte s dodatkom: „Schúlim sa do seba" a „Majte ma radi". Odrazu podvečer to však prišlo. Pocítil som niečo „občianske". „Nie, v takýto deň nesmieš ostať doma!" - oponoval som svojim pôvodným zámerom. „Musíš na námestia, do ulíc!" Pocítil som veľkú vďaku za slobodu, ktorá prišla pred 30 rokmi. Na zimomriavky mi stačili prvé tóny „Sľúbili sme si..." a to hneď dvakrát na dvoch námestiach.

Vo výpočte druhov zimomriavok som zabudol na tie transcendentné, nadpozemské. Prichádzajú Vianoce. Opätovné prijímanie bezbranného dieťaťa - to je pre mňa zakaždým intenzívne zimomravčenie. Po celom tele i duši.

Okrem požehnaného Adventu a krásnych Vianoc, vám želám aj silné zážitky všetkých množných pozitívnych zimomrivých druhov. Nezabudnite na teplé oblečenie, umenie, druhých ľudí a iné sféry medzi nebom a zemou.

Živé vysielanie
??:??