Vo veku nedožitých 71 rokov zomrel zo štvrtka na piatok známy divadelník Martin Porubjak. Dramaturg, divadelný kritik a ponovembrový politik sa narodil v Bratislave 18. mája 1944. Spolupracoval s viacerými divadlami.Bol autorom mnohých hier, napríklad: Zmúdrenie Sancha Panzu a Tančiareň a mnohých prekladov hier z ruštiny a nemčiny. Podpísal sa i pod rad filmových scenárov, medzi inými: Oči plné snehu, Mahuliena, zlatá panna, Útek do Budína a niekoľkých televíznych inscenácií.
Martin Porubjak patril k osobnostiam Verejnosti proti násiliu a spoločenského života po Nežnej. Patril k tým, ktorí verili, že pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. V roku 1991 - už s miernou skepsou, ale aj s nádejou pozeral na budúcnosť - svoju i krajiny. Začiatkom februára si ho do relácie Pod pyramídou pozvali Milan Markovič a Peter Breiner. Ukážka je práve z tejto relácie.
Spomienka na Martina Porubjaka Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.A takto si na Martina Porubjaka spomína Eva Reiselová - šéfdramaturgička Rádia Devín:
Ďakujem, Martin
Dnes a v najbližších dňoch budú všetci hovoriť o pánovi profesorovi Porubjakovi ako o skvelom dramaturgovi, režisérovi, pedagógovi na profesionálnych scénach. Ale nie je nás málo, ktorí desaťročia žijeme v úcte k mužovi, ktorý nám amatérom pomáhal na ceste pochopenia umeleckého textu a jeho prednesu. Keď bol „odložený“ na Národné osvetové centrum, realizoval celoslovenskú súťaž v umeleckom prednese a v divadlách poézie. Na pódiu kultúrneho domu v Kubíne som zažila recitovať Petra Mankoveckého, Miloša Lauka, Soňu Behulovú, dnes Müllerovú, Romana Fédera či Jarku Čajkovú, ktorá po Martinovi prevzala misiu amatérskeho umeleckého prednesu v Národnom osvetovom centre. Martin, vtedy pre mňa pán Porubjak, prinášal do Kubína nové témy, viedol nás k objavovaniu a k odvahe. Pamätám sa, ako som nevládala pozerať poľské avantgardné divadlo. Chcela som odísť z divadla, ale Martin mi to nedovolil. Trpezlivo vysvetľoval zmysel nových ciest a zbytočnosť kráčať po dávno vychodených. Počul falošné tóny v našich prednesoch, rozoznal, kedy sa divadlo poézie váľa v póze a kedy stúpa k výpovedi a posolstvu. Naša recitátorská generácia mala šťastie, že ju hodnotili ľudia ako Martin Porubjak, Ján Buzássy, Jozef Mistrík, Ján Kamenistý, Ernest Weidler, Eva Jenčíková - neviem, akí kamaráti boli navzájom, ale to pre nás nebolo dôležité. Na hodnotenia prednesov sme chodili niektorí radšej, ako na súťaže, lebo ich slová nás vždy a to podčiarkujem – vždy posunuli ďalej. Aj keď sme nesúhlasili hneď, po čase sme predsa len museli uznať, že mali pravdu. Lebo ju mali. A práve Martin okrem toho, že sám hodnotil, vyberal porotu, sprievodný program, pozýval vzácnych hostí. Na umelecký amatérsky prednes sa často ľudia dívajú zhora, považujú ho za nehodný modernej doby, alebo nejaký pozostatok povinných básničiek socialistických hodín slovenčiny. Nech. My, ktorí sme na javisku sami stáli a dávali celú dušu, srdce, rozum do niekoľkých minút poézie či prózy, vieme, čo znamená sekundové ticho po poslednom slove, ktoré je najväčšou odmenou z hľadiska. A po tejto vzácnej chvíli ešte radosť z potlesku. Martin – máš veľkú zásluhu na tom, že nielen na javisku, ale všade, kde je náš podpis, ostáva aj stopa našej duše, srdca, rozumu.
Och, Martin, tak veľmi rada som ťa mala, že odmietam uveriť správe o Tvojej smrti. Ale vieš, pred pár dňami odišiel tam hore aj môj otec. Veľa som Ti o ňom rozprávala, takže keď sa stretnete, budete akoby starí známi a nepochybujem, že si budete mať čo povedať. Vždy stál pri mne a keď som sa vrátila z Kubína, nezabudol sa opýtať: „A čo Porubjak?“ Už mu to môžeš povedať sám. Len by som bola naozaj šťastná, keby sa tak stalo ešte tu – medzi nami hriešnymi.
Martin, ďakujem.
s úctou, obdivom a láskou
Eva Reiselová, v časoch kubínskych Jombíková
Posledná rozlúčka s Martinom Porubjakom bude v sobotu 4. apríla v Brne.
