Glosa Petra Krištúfka
Je to už veľa rokov, možno aj viac, ako by mi bolo príjemné. Istého môjho známeho pozvali dvaja študenti, ktorí vydávali akýsi lyrický časopis, na besedu. Odohrávala sa na polozabudnutom mieste, všetkým za chrbtom, a neprišiel na ňu nikto okrem mňa. Bol som jediný divák.
Téma znela pozoruhodne - Tajomstvá jesenných hmiel. Obaja protagonisti - šéfredaktor časopisu, aj jeho zástupca - nadšene besedu uviedli. A potom sa zasekli. Ďalej zrejme nemali nič premyslené. Znie to predsa záhadne a veľkolepo - každý sa občas zamyslene túla jeseňou. Tváre im horeli a vlastne ani nepoložili otázku, len chceli, aby o tom ten môj kamarát začal rozprávať. A on bol zmätený. Tajomstvá jesenných hmiel... Čo o nich povedať?
Netreba dodávať, že sa celé podujatie nieslo v podobne rozpačitom duchu a čoskoro skončilo. Veď aj tak prišiel len jeden divák.
Celou cestou späť sme to rozoberali. Čo to malo znamenať? Baviť sa o takýchto veciach je hlúposť! Priznám sa, trošku sme sa hrali na drsných a celé nám to prišlo smiešne a pod úroveň. Vtedy.
Potom som sa na jeseň prechádzal kdesi v lese a vdychoval som vôňu tlejúceho lístia. Okolo sa plazila hmla a všetko prízračne zahaľovala. Stromy a ľudia sa objavovali a strácali, bolo počuť len kroky a šuchot, čo sa približoval alebo vzďaľoval. Ktosi kdesi neďaleko založil oheň, dym sa zmiešal s hmlou a nasýtil povetrie niečím dôverne známym, čo musí pochádzať určite ešte z detstva. Mozog nám približuje minulosť cez vône a pachy. Okolo vládlo nezvyčajné svetlo, veľký červenolistý javor, ktorý sa náhle vynoril, vyzeral ako farebný výkrik, zmrznutý v čase. Na kôre stromov sa zachytávala vlhkosť a živila biele huby, ktoré rástli v machu. Kdesi zaštekal pes a znelo to ako vo veľkej sále, s dutou ozvenou. Zrazu sa rozkričal nejaký vták, zapadol do krovia. Žlté, oranžové a okrové listy pomaly padali zo stromov a stlali sa na zem ako koberec, ktorým som pomaly kráčal.
Tajomstvá jesenných hmiel...
Dnes mi tá téma vôbec nepríde zlá. Akurát sa o nej nedá rozprávať. Tak už to býva s podobnými vecami. S vecami, ktoré sú zdanlivo podružné, ale možno práve preto dôležité. Vyplytváme more slov a aj tak nepostihneme podstatu. Skrýva sa a prelieva a keď si už-už myslíme, že ju máme, zmizne.
Tajomstvá jesenných hmiel. Asi si ich radšej nechám pekne pre seba.
Peter Krištúfek
