Leninov stratený nos

Glosa týždňa

Leninov stratený nos

18. 09. 2017 15:40

Glosa Petra Krištúfka

V poslednej dobe sa veľa hovorí o tom, že sme sa nevysporiadali s obdobím komunizmu. Je to pravda. A niekoľko umelcov to preto sem-tam vezme do vlastných rúk. Môžete si o tom myslieť čo chcete, ale tváriť sa, že tu predtým nič nebolo, zrejme nie je v poriadku.

Pred časom som našiel Leninovu bustu, ktorá mala odrazený nos, zrejme v dôsledku pádu z výšky. Samotný nos som nájsť nevedel. Stratil sa. Niežeby som zbieral časti tváre kontroverzných velikánov, ale chcel by som ho do obskúrnej zbierky. Ku Kim Ir-senovej brožúre, ktorá vyšla v šesťdesiatich jazykoch – aj po slovensky –, k diplomu o absolvovaní Večernej univerzity marxizmu-leninizmu (nie je na moje meno, pravdaže), k údesnej zbierke poézie, v ktorej autor oslavuje politické procesy v päťdesiatych rokoch.

Celkovo mám však pocit, že sa artefaktov a rozličných predmetov z minulej éry zbavujeme akosi prirýchlo. Gottwald rozprášený na kúsky, stratený milicionár či Lenin z múzea, zapotrošený kdesi v sklade. A tak krásne by sa vynímali v parku sôch. Pokladám za dobrý nápad, že by mohol byť umiestnený na zanedbanom bratislavskom námestí Slobody. Podstavce tam už vlastne sú a tomu priestoru stále čosi chýba. Len si to predstavte – námestie Slobody s aparátčikmi pozerajúcimi v diaľ, súdruhmi vítajúcimi krajšiu budúcnosť, dohromady s Tisom či s Bélom Tukom, ak ich sochy ešte kdesi vôbec existujú. Nie, nevtipkujem a nejde mi o iróniu – sloboda sa predsa začína tam, kde sa totalita stáva už len spomienkou a prázdnym predmetom, čo pripomína minulosť.

A odkiaľ pochádza inšpirácia? Kedysi som navštívil litovský park Grūtas, nazývaný aj Stalinov svet. Odvážny miestny podnikateľ, ktorý sám zažil hrôzy komunizmu, tam zhromaždil množstvo sôch, ale vytvoril napríklad aj expozíciu sibírskeho gulagu. Samozrejme, že to vyvolalo aj množstvo protestných reakcií, tým skôr v krajine, ktorá pod sovietskou okupáciou stratila tretinu obyvateľstva. Podobný, ale menší park so sochami minulej éry sa nachádza aj neďaleko Budapešti. A chodia tam exkurzie. Dospelí aj deti. Tých sôch sa už nemusia báť, nemusia im nútene skladať hold, sú dokonca takým zvláštnym spôsobom smiešne. Múzeum totality pod holým nebom.

Pozor, pozor na takéto slová – istý výtvarný teoretik nazval riaditeľku Národnej galérie stalinistkou, pretože si pred časom dovolila usporiadať výstavu socialistického realizmu a pred jedným výstavným priestorom umiestnila sochu Stalina. Odhliadnuc od toho, že mi to pripadá dosť scestné označenie, zmienený pán zrejme ešte nie je dostatočne vysporiadaný s režimom, v ktorom prežil väčšinu života a ktorý teraz chce rýchlo zamiesť pod koberec, akoby ani nejestvoval. Prečo? Je mu to nepríjemné? Hryzie ho svedomie? Alebo – ako malý chlapec – je presvedčený, že keď zavrie oči, bubáci zmiznú?

Mali by sme si ich pripomínať, aby neprišli znovu! Ako memento a ako našu nešťastne stratenú minulosť. Takže – dúfam, že teraz nebudem vyhlásený za obdivovateľa Lenina – mám rád len jeho stratený nos, ktorý je tam, kde je a je mu tam zrejme dobre. Bodaj by som ho už nikdy nenašiel!

kristufek-glosa.jpg

Foto: TASR

Živé vysielanie
??:??