Leto

Glosa týždňa

Leto

14. 08. 2017 17:51

Glosa Petra Krištúfka o tom prečo ho má, vlastne vôbec nemá rád

Občas premýšľam, prečo mám rád leto. Vlastne, musím sa opraviť – leto v skutočnosti nenávidím a vôbec netuším prečo. No dobre, aby som bol úprimný – tuším. Je to moje najneobľúbenejšie ročné obdobie - príliš horúce a príliš prázdne, príliš vyschnuté a priveľmi nehybné. Akákoľvek zimná pľušť je lepšia ako horúci slnečný deň, kedy niet úniku. A myslím to vážne. Ešteže to zachraňujú dlhé večery, kedy síce – ako píše francúzsky básnik René Char – je také teplo, že aj listy stromov chodia piť zvieratám z misiek, – ale už sa dá vydržať.

Chápem, že ľudia všeobecne potrebujú niečo ako veľké prázdniny, inak by sa zrejme zbláznili. Tie prázdniny sú také veľké, že aj keby ste chceli, v podstate nič neurobíte a nevybavíte – alebo len v obmedzenom režime – pretože nikde nikoho poriadne nenájdete. Horúčava všetkým vypína mozog a potom sa aj oveľa lepšie povaľuje a leňoší. No práve toto ja nedokážem.

A tak len netrpezlivo čakám na september. Pri prvom náznaku jesenného vetríka – jeden môj známy to nazýva „drápik jesene", ktorý sa zrazu zatne a leto končí – tak teda, pri prvom takomto náznaku sa mi zvyčajne uľaví.

Keď sa sparné dni už naozaj nedajú vydržať, zvyčajne siahnem po jedinečnej a, v dobrom zmysle slova, infantilnej knihe „Pravidlá leta" od môjho obľúbeného austrálskeho autora Shauna Tana. Jeho diela tak trochu klamú telom – vyzerajú totiž že sú vytvorené pre deti, aj vďaka hravým ilustráciám. Keď sa však začítate – alebo skôr zapozeráte – zistíte, že celkom tak to nie je. Okrem prvého plánu obsahujú totiž aj niekoľko ďalších a čaro je práve v tom, že sú nedopovedané.

V pomyselnom rebríčku podivnej literatúry u mňa víťazia práve „Pravidlá leta", kniha obdĺžnikového formátu, ktorá sa nevojde do klasickej knižnice. Obsahuje iba niekoľko viet o tom, čo sa hlavný hrdina naučil minulé leto. Je o priateľstve dvoch chlapcov a hemží sa surrealistickými obrázkami, ktoré predstavované „pravidlá leta" posúvajú do snovej a absurdnej polohy.

Z pravidiel s potešením zacitujem – „Nikdy nenechávať jednu červenú ponožku na šnúre na bielizeň!" (na obrázku sa dvaja chlapci krčia pri múre, za ktorým je obrovský zajac, zrejme má zálusk na tú jedinú zabudnutú ponožku). „Nikdy nejesť poslednú olivu na večierku!" (lebo na ňu striehne húf dravcov v smokingoch). Alebo „Nikdy nedávať kľúče niekomu neznámemu!" (lebo – podľa obrázka – do domu môže vojsť ktosi sprevádzaný obrovským kocúrom v obleku, usadiť sa v kresle pred televízorom a zjesť vám všetky sušienky).

Ponúkol som len tie najzjavnejšie vysvetlenia – ich hľadanie, objavovanie a strácanie je zmyslom a princípom hry Shauna Tana s čitateľom.

A tak teda premýšľam nad pravidlami leta, nad podivnými farebnými krajinami kdesi za mestom alebo na predmestí, kde je množstvo nepotrebných a vyhodených vecí, a aj úplne iný svet. Svet, v ktorom, podľa inej autorovej knihy, okraj mapy neznamená, že sa na ňu už viac ulíc nevošlo – ale že presne tam v ostrom reze končia, vrátane asfaltu, elektrických drôtov a potrubia.

Je to ako návrat do detstva, ku ktorému patrilo posledné a najdôležitejšie pravidlo: „Nikdy nepremárniť posledný letný deň".

Keď sa to tak vezme, leto mám rád z jediného dôvodu – pretože s detinským potešením siaham po tejto knihe a skúmam „pravidlá leta". Pre nič iné. Nostalgia sú predsa spomienky na niečo, čo nikdy nebolo.

Autor: Peter Krištúfek Jp7i.kristufek_glosa_jpg.jpg

Foto: z knihy Rules of summer

Živé vysielanie
??:??