Glosa Petra Krištúfka – od neškodnej úchylky, cez veľkú vášeň, až ku posadnutosti.
Bibliofília je pomerne neškodná úchylka, vyskytujúca sa u niektorých čítajúcich ľudí. Je neškodná až do toho okamihu, kým sa nestane chorobnou posadnutosťou, ktorá svoju obeť oberie o peniaze a postupne aj o životný priestor. Viacerí z nás totiž pochopili, že, rovnako ako v prípade lásky, nestačí len predstava, aj knihu musíte vlastniť ako predmet – z papiera, dreva, kože, plátna, handroviny či iných materiálov – aby ste dosiahli dokonalý pôžitok. Anonymná čítačka s nehmotnými písmenami nestačí. Človek je tvor vlastniaci – potrebuje predmety držať, hladkať ich, maznať sa s nimi. Ale nechcem, samozrejme, hovoriť za všetkých.
Bibliofília je istý druh mentálnej poruchy, ktorá sa prejavuje neustálou honbou za novými exemplármi kníh.
Poznám bibliofilov, ktorí systematicky pracujú na premene vlastného bytu na súvislú knižnicu, pričom sa postupne stráca charakter jednotlivých miestností – dokonca aj kúpeľňa a kuchyňa sú rozoznateľné len sporadicky a náhodne. Podľa toho, ktorá kopa kníh sa práve zosunie.
Manželky bibliofilov zvyčajne túto úchylku svojej knihomilskej polovičky zo srdca nenávidia. S trpiteľským úsmevom sledujú, ako sa ich vysnívaný slnečný a priestranný byt stáva kobkou a v hádkach to sem-tam na svojich druhov nečakane vyšplechnú.
Ich čas prichádza po tom, ako milovaný muž vydýchne naposledy. Okolo sa začnú akoby náhodou trúsiť rozliční blízki i vzdialení priatelia, v ich pätách aj slintajúci antikvárnici, ktorí sa predháňajú v snahe knižnicu pozostalého ohodnotiť a oceniť – a, akoby mimochodom, kúpia za babku najväčšie skvosty.
Vtedy už spozornejú príbuzní, ktorí majú pocit, že zo záľuby predka môžu vytrieskať peniaze, ibaže celkom netušia ako. Knižnicu zamknú a zabarikádujú pred ďalšími návštevami – a po rokoch ju zveria starostlivým rukám pracovníkov zberných surovín. Pretože potrebujú vyprázdniť byt.
Koľko knižníc som takto videl letieť z okna! Len preto, lebo literatúra v nich ukrytá je príliš jemnou substanciou na to, aby o jej osude mohli rozhodovať nezasvätení. V obzvlášť krutých prípadoch sa to deje ešte za života bibliofila, ktorý je natoľko slabý, že nemôže ničomu zabrániť – hovorí o tom aj prípad starostlivej i keď značne sadistickej mamičky jedného nášho poetického velikána, ktorý po autonehode skončil nehybný. Jeho utrpenie si ani nedokážem predstaviť.
Preto si v súčasnej elektronickej a virtuálnej dobe treba vychovávať nasledovníkov. Či viem ako na to, prezradím až o niekoľko rokov – zatiaľ sa kochám len čisto estetickým záujmom svojej niekoľkomesačnej dcéry o farebné väzby starostlivo naukladané v nekonečných radoch knižnice. Pre začiatok to stačí.
Ale pokračovanie tu byť musí. Najmä veľmi staré exempláre kníh totiž evokujú večnosť – podľa exlibrisov a drobných poznámok pátram koľko ľudí ich vlastnilo predo mnou – a premýšľam koľkí to budú ešte po mne. Niekoľkostoročná kniha mi totiž nikdy nebude tak celkom patriť, žije si svoju vlastnú existenciu, v ktorej tá moja predstavuje iba smiešne krátku epizódu. Ak nemá len hodnotu papiera, bude prechádzať z jedných rúk do ďalších, až sa o mnoho ľudských životov rozpadne.
Mala by však existovať a hýbať sa. Krádež knihy je v tomto svetle vlastne činnosť takmer ozdravná a prospešná – a ak sa knižka vyhne nepriateľom v podobe hmyzu, ohňa alebo vlhka, je takmer nesmrteľná.
Knižnice v opustených bytoch zanikajú pomaly. Stĺpce kníh sa pomaly zosúvajú na zem ako uhoľné sloje v zabudnutej bani. V nehybnom vzduchu precupitá pavúk, či vzlietne polomŕtva mucha a odhalia ložisko nikdy nečítaných časopisov, či drahocenných kúskov v secesných väzbách.
No nič – môžem vám len povedať, že ja sa mám pred svojou záľubou na pozore, mňa sa nič z vyššie uvedeného netýka, poznám mnohé mementá a knihy mám pod kontrolou.
Toto ostatne tvrdia všetci posadnutí bibliofilovia, bez ohľadu na realitu.
Autor: Peter Krištúfek
