Zlo nepáchne, ale bolí

Zlo nepáchne, ale bolí

 Glosa Jána Púčeka o knihách, ktoré sa čítajú ťažko, ale poznať ich musíme.


Sú knihy, ktoré nemali byť nikdy napísané. Nehovorím teraz o ich literárnych kvalitách, ale o okolnostiach, ktoré viedli k ich vzniku. Zrod týchto príbehov totiž podmienila najväčšia katastrofa v ľudských dejinách, druhá svetová vojna a premyslené priemyselné vyvražďovanie miliónov ľudí na základe rasy, vierovyznania, či iného zmýšľania, aké mal vtedajší neobmedzený vládca – nadčlovek. Nie sú to len obyčajné príbehy z bežného románu, za každým jedným je ľudský život, ľudská bytosť, ktorá už nikdy nemala prehovoriť o tom, čo sa dialo v Auschwitzi, Terezíne, Majdanku či Bergen-Belsene.

V inak dokonalom nacistickom systéme však nastala chyba a niektorí mŕtvi toto peklo prežili. Prežili a po vojne sa rozhodli podať svedectvo.

Ťažko tieto knihy porovnávať s inou beletriou, pretože všetky finálové desiatky najprestížnejších literárnych ocenení by pred nimi v okamihu vybledli. Moruša Iboje Wandall-Holm. Mengeleho dievča Violy Stern Fischerovej. Knihy najznámejších osvienčimských utečencov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera. Dokument Juraja Špitzera o nováckom koncentračnom tábore s názvom Nechcel som byť žid. Alebo hoci aj príbeh poľského pianistu Władysława Szpilmana, ktorý preslávilo oscarové filmové spracovanie režiséra Romana Polanského. Menovať by sme mohli ďalej - viac či menej známych príbehov a svedectiev je naozaj požehnane.

Všetky tieto príbehy majú podobný časový pôdorys. V Nemecku už je pri moci Hitler, alebo sa k nej postupne dostáva, no v ľubovoľnom európskom meste či mestečku zatiaľ vládne relatívny pokoj. Málokto si je ochotný pripustiť, že sa práve začal proces pomalého varenia nič netušiacej žaby a že platnička pod hrncom, v ktorom zatiaľ bezstarostne plávame, sa už začala postupne rozohrievať. A hoci je deň za dňom horšie a horšie, v každom ľudskom príbehu sa vinie tenká červená nitka nádeje...

Tie transporty idú do pracovných táborov, hovorí sa.

Mladí budú pracovať a potom prídeme aj my, hovorí sa.

Áno, vraždia, ale len starých a chorých, pracovnú silu ušetria, hovorí sa.

Nemôžu nás predsa povraždiť všetkých, to nie je možné, hovorí sa.

Milióny takýchto príbehov sa skončilo tragicky – navždy zmizli ľudia, celé rodiny, celé mestá.

Zlo prichádza pomaly a nosí plyšové papučky, takmer ho nepočuť. Veď kto by v roku 2005 pokladal partiu kryptofašistov pochodujúcich po Zvolene za hodných vážnejšej zmienky? Tí, čo vtedy usúvzťažňovali dejiny a prítomnosť, boli vyhlásení za spiatočníkov žijúcich v minulosti. A predsa. Po vražde Daniela Tupého sme pocítili strach aj my, v periférnom Liptovskom Mikuláši. Neonacisti začali chodiť do jednej našej krčmy, ktorá bola prístreškom ľudí zmýšľajúcich absolútne opačne, a hoci nás bolo omnoho viac, cítili sme sa bezmocní. A oni sedeli pri pive a boli spokojní - zasiali strach.

Ubehlo dvanásť rokov a Slovensko i svet sú inde. Nepredstaviteľné sa stalo normou a každodennou realitou, fašisti prezliekli kostýmy, vstúpili do politiky a po slovenských lesoch sa preháňajú uniformovaní tínedžeri so samopalmi, ktorých hra na vojačikov už prestáva byť hrou - vyhlasujú totiž, že kto chce mier, nech sa pripravuje na vojnu.

Aj v tomto príbehu sa vinie tenká červená nitka nádeje, že zverstvá spred čosi vyše sedemdesiatich rokov sa už nezopakujú, pretože sa skrátka nemôžu.

Naozaj necítime, že voda, v ktorej plávame, sa pomaly ale isto zohrieva? Nesmieme tolerovať ľudí, ktorí šíria myšlienky nenávisti, pretože aj to najhoršie a najnepredstaviteľnejšie sa ľahko môže stať normou a čímsi prirodzeným. Takí, žiaľ, sme... Nevidíme. Nepočujeme. Zlo zatiaľ prichádza pomaly a potichu. Nepáchne. Ale bolí...

Autor: Ján Púček
jpucek-glosa.jpg

Foto: web

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame