Okamih

Glosa týždňa

Okamih

24. 04. 2017 17:33

Prihovárať sa poslucháčom na Bielu sobotu ráno nie je ľahké. Väčšina ctiteľov umenia možno ešte spí a tí, čo pri raňajkách už počúvajú rozhlas, zrejme nebudú mať vo sviatočnom naladení chuť na kritiku, či zlé správy. Hľadám teda v pamäti môj najintenzívnejší vizuálny veľkonočný zážitok.

Vynárajú sa mi všetky Ukrižovania, Piety a Zmŕtvychvstania, diela od veľkých osobností v toku dejín umenia. Ale jeden, úplne iný obraz, je z reálneho života a silnejší ako ostatné.

Spomínam na slnečné predpoludnie na stráni zlatistej suchou trávou, medzi ktorou vytŕčali hlavy ostro fialové kvety jesienok, ktoré tu kvitnú i na jar a na zasneženú panorámu Vysokých Tatier v pozadí. Potom na riasené cyklámenové sukne prekryté bielymi zásterami kráčajúcich žien z veľkonočnej omše v Lendaku. A na malé dievčatká, pobehujúce medzi nimi, rovnako farebne oblečené ako ich mamy. Nielen moja rodina, ale i priatelia zo San Francisca, ktorých sme vtedy sprevádzali po Slovensku, si dodnes túto kresťanskú slávnosť jari radi pripomínajú.

A odrazu som späť v svojom povolaní. Ako historička umenia, ktorá sa venuje 20. storočiu, som už dávno akceptovala prienik života s umením. Nie je teda na tom nič zvláštne, že sa mi vynára krása skutočného zážitku. Viem, že kultivovanie vkusu výtvarným umením prehlbuje citlivosť na nádheru sveta, v ktorom žijeme. Prípady, keď turisti navštevovali v 19. storočí miesta, ktoré im svojimi obrazmi sprostredkovali francúzski umelci žijúci dlhodobo v Taliansku, je známy. Inšpirovali ich najmä svetlom prežiarené krajinomaľby s antickými pamiatkami od Clauda Lorraina.

Zároveň si pripomínam neoavantgardné diela s jarnou temtatikou. Napríklad legendárnu kolektívnu slávnosť Snúbenie jari Jany Želibskej z roku 1970, hoci je známa len z fotografií. Ešte neexistovalo video, a tak to bol jeden so spôsobov, ako priblížiť udalosť, ktorá sa však už nedá oživiť v jej sile.

Alex Mlynárčik má okrem výtvarného aj nevšedný organizátorský talent. Do svojho kolektívneho sviatku Keby všetky vlaky sveta - Deň radosti angažoval v roku 1971 skvelého režiséra Dušana Hanáka. Jeho dokumentárny film účasť na vlastnej udalosti divákovi nenahradí, ale aj po rokoch priblíži natoľko, že z neho môže mať intenzívny zážitok.

Slávnosti Alexa Mlynárčika a Jany Želibskej z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov mali veľa príbuzných čŕt. Odohrali sa po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ale ešte pred takzvanými normalizačnými zjazdmi umeleckých zväzov. Predstavujú verejne prístupné sviatky radostnej mladej kreativity. Viacerí umelci, kolegovia, ktorí sa na nich autorsky podieľali, boli tí istí. Túžbu prepojiť umenie so životom predbiehala snaha po presahoch medzi umeleckými disciplínami. A ako istota, že sa podarí výtvarnosť udalostí adekvátne prepojiť so svetom súčasnej hudby, bola u oboch prítomnosť Milana Adamčiaka, či už samého, alebo s priateľmi.

Tento skvelý muzikológ sa do dejín našej neoavantgardy zapísal ako výrazná autorská osobnosť. S odstupom času vystupuje do popredia intermedialita jeho tvorby, ktorú avizoval ako mladý už pred polstoročím a ku ktorej sa po umeleckej odmlke počas takzvanej normalizácie zasa po Nežnej revolúcii vrátil. V dobe presily diel s technicistným riešením priestoru, obrazu a zvuku boli jeho perfromences na autorsky zostavených, trochu záhadných hudobných nástrojoch až dojemne autentické a iné ako všetko ostatné. Nepôsobili príliš seriózne.

Aktuálna výstava Milana Adamčiaka v Slovenskej národnej galérii ho však presvedčivo predstavuje ako intelektuálne zaujatého, hĺbavého a nanajvýš seriózneho autora, ktorý tvorbu partitúr, objektov, hudobných performences i vlastných skladieb vytváral s nevšednou zaujatosťou. Trpezlivo pripravená, zostavená zo stoviek drobných diel divákov vtiahne do Adamčiakovho sveta rovnako intenzívne, ako keby sa zúčastnili jeho živej performence. Má výhodu, že nenalieha. Je meditatívnym priestorom, v ktorom návštevníci komunikujú s Adamčiakovou tvorbou slobodne a priamo. A ponúka sa ako tip na program počas veľkonočnej soboty či nedele.

Autorka: Zuzana Bartošová

Živé vysielanie
??:??