Čaro mlčania (5. október, r. Martin Kollar)

Čaro mlčania (5. október, r. Martin Kollar)

Už sme takmer zabudli na to, že vo filme sa vôbec nemusí rozprávať. Preceňujeme vypovedané slovo - ale to aj v realite, nielen vo filme. Čím viac ho počujeme - tým lepšie. Možno sa tak - rečniac - cítime menej sami? Ktovie. Zdá sa mi však, že to, čo sa dnes nevypovie, akoby ani neexistovalo. Pritom slovo je častokrát iba povrchom, krycím manévrom, len peknou lesklou pozlátkou. A to dôležité sa ukrýva pod ním.

Dnes však nechcem hovoriť o slove, ale o obraze. Konkrétne - o pohyblivom obraze. Dokumentárny film režiséra a kameramana Martina Kollara s názvom 5. október má už svoju premiéru za sebou dávnejšie, no z viacerých dôvodov o ňom možno hovoriť ešte dlho. Tým najpozoruhodnejším aspektom je práve absencia verbálneho prejavu v celom tomto takmer hodinovom filmovom diele. Napriek tomu sa v ňom povie (či vypovie) nesmierne veľa.

5. október je veľmi osamelý film. Je o človeku, ktorý sa vydá na dlhú bicyklovú cestu po Európe. Nie je to však žiadna turistika - je to skôr púť za sebapoznaním. Kdesi v diári hlavného hrdinu totiž svieti zakrúžkovaný dátum 5. október, ktorý znamená operáciu nezhubného nádoru. Je to lotéria, o ktorej získame aký-taký obraz len vďaka jeho percentuálnym šanciam na prežitie. A smrť (alebo jej možnosť) je zrazu bližšie, ako kedykoľvek predtým.

Vždy ma potešia filmy, ktoré rozprávajú nenápadne a potichu o veľkých témach. Totiž, ak niekto rozpráva potichučky, a je jedno, či ide o človeka, alebo o film, donúti nás to na chvíľu zmĺknuť. A to náhle ticho - to je ako keď naraz ktosi zasvieti v tmavej izbe - otvoria sa celkom nové a nepoznané obzory.

5. október, je čistý film, hoci nie celkom vo význame, o ktorom hovorí definícia z dejín kinematografie. Ale predsa. Táto krehká a krásna filmová esej rozpráva výhradne obrazom. A keďže režisér a zároveň kameraman Martin Kollar má absolútny cit pre výtvarne podmanivý obraz, výsledok je neskutočný.

Odpustite mi, prosím, moju patetickú dikciu - možno by som urobil lepšie, keby som zmĺkol, pretože v skutočnosti nemám slov, ktorými by som dokázal popísať emócie vzbudené týmto filmom.

Pôsobivosť jednotlivých obrazov vo filme 5. október však nespočíva len v ich absolútnom výtvarnom stvárnení. Každý z nich ponúka aj niekoľko tém, o ktorých je možné ďalej uvažovať, každý z nich ponúka niekoľko možných interpretácií.

Uvedomil som si, keď vo filme sledujeme malého chrobáka, ktorý sa pohybuje v sypkom piesku morskej pláže, jednu dôležitú vec. A to, že aj chrobák, čosi tak nepatrné, čosi maximálne prehliadnuteľné, za sebou zanecháva v piesku drobné stopy svojich drobných nôh. A nie je to jeho chyba, že človek o tom nevie. Tie najdôležitejšie veci sa zrejme dejú pomaly a potichu. A je celkom jedno, či hovoríme o posúvaní kontinentov, alebo o rýchlom behu drobného hmyzu.

Autor: Ján Púček

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame