Branko

Glosa týždňa

Branko

24. 04. 2017 12:42

 Nedávno som uvádzala do života knihu rozhovorov Iris Kopcsayovej s pánom Brankom „Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy". Publikáciu s pekne ironicky znejúcim názvom - no len dovtedy, kým si čitateľ neuvedomí, že tento nestor slovenskej filmovej kritiky, publicista a prekladateľ má už deväťdesiat päť rokov. A stále má na veci jasný, ba priam jasnozrivý názor, lebo stojí obomi nohami pevne na zemi a nemusí už nikomu nič dokazovať, najmä nie sebe... Človek s klasickým vzdelaním, ktorý vidí svet v hlbších súvislostiach: historických, politických a sociálnych - a stále sa živo zaujíma o vývoj našej spoločnosti. A krúti nad ním hlavou, nad tým, ako sa veci stále dookola opakujú a akí sme nepoučiteľní.

Nerada hovorím, že má za sebou ťažký život, skôr by som povedala, že riadne kostrbatý, ako nakoniec mnohí ľudia jeho generácie: prežil niekoľko režimov, bol politicky prenasledovaný a väznený, prežil Mauthausen. A tak sa dostal do bodu, kde si už od žiadnej doby nedá brnkať po nose... Nebojí sa vyjadriť svoj názor, aj keď nie je v zákryte s vrchnosťou a mnohí ho môžu označiť za „politicky nekorektný". Lebo si nepripravuje zadné vrátka ako mnohí iní, aby mohol poľahky zmeniť kabát, keď bude treba ... A nebojí sa ani smrti, no využíva všetok čas, ktorý mu zostáva, aby nám ponúkol širší kontext udalostí, ktoré sa nás bezprostredne týkajú a vytiahol nás z našej pohodlnej, do seba uzavretej, populizmu nadšene načúvajúcej slovenskej pospolitosti. A v tom je úžasná vnútorná sloboda...

Učím deti na vysokej filmovej škole a rozmýšľam nad tým, či je skutočne nutné prežiť vlastnú smrť a zostarnúť, aby sa človek odpútal sám od seba a vnímal svet v širších súvislostiach, aby nechal za sebou našepkávanie svojho vzdelaného, či pragmatického rozumu a začal konečne vnímať srdcom... Rozmýšľam nad tým, ako túto skúsenosť sprostredkovať svojim študentom, ktorí sa o domácu politiku a vývoj svetových udalostí programovo nezaujímajú, no chystajú sa nakrúcať filmy. Bez ohľadu na meniace sa kontexty, bez potrebnej hierarchie hodnôt, bez pevného názoru. Chcú ovplyvňovať druhých ľudí, no nevedia už, napríklad, ani, čo znamená skratka VPN. Na Facebooku sa o tom jednoducho nepíše...

A pritom ich vlastne chápem. Utekajú do svojho sveta, lebo ten oficiálny sa sprofanoval politickými škandálmi a hrabivosťou na úkor ostatných. Pod hlavičkou liberalizmu. Mladí ľudia si tak pomocou nových komunikačných techník vytvárajú vlastné okruhy záujmov, no často nevidia, že aj tam sú ovplyvňovaní a často zraniteľnejší práve tými politickými subjektmi a ich pragmatickými názormi, ktorým sa v reálnom živote vyhýbajú.

Počas minulého víkendu som sa zúčastnila stretnutia dominikánskej mládeže v Banskej Štiavnici, výborného podujatia plného prednášok, besied a umeleckých dielní, zameraných na odkrývanie spoločenských a duchovných hodnôt cez dotyk krásy. Ako laik som bola tak trochu zvedavá, čo z našich diskusií vyplynie, v čom sa mládež žijúca vo viere odlišuje od ostatných študentov. A na svoje veľké prekvapenie som medzi tými skvelými ľuďmi stretla dievča, ktoré s nevídanou pýchou vyjadrovalo „svoje" názory v otrepaných poučkách fašizoidnej doktríny, ktorá sa šíri našou krajinou. Bez čohokoľvek vnútorného, bez patričnej pokory, ktorú som si s vierou vždy spájala. A videla som aj neľúbosť na tvárach ostatných účastníkov besedy. Dievča sa bez prihlásenia (a bez zaplatenia za stravu a nocľah) medzi nich votrelo, aby šírilo čosi, v čom sa vo svojej pyšnej hlavičke našlo a mohlo cítiť prevahu nad ostatnými. Vraj študentka filmovej školy z Banskej Bystrice... Pozerala som sa na ňu a silne som pritom myslela na pána Branka...

Autorka: Zuzana Gindl-Tatárová

Živé vysielanie
??:??