Zmenené perspektívy

To, po čom sme túžili, aby slovenské výtvarné umenie bolo na medzinárodnej scéne rovnocenným partnerom, začína byť skutočnosťou. Taká výstava Júliusa Kollera v Múzeu moderného umenia vo Viedni... Už predtým zaradila Tate Moderne v Londýne jeho diela do stálej expozície. A najmä jeho zastúpenie na Documente, najvýznamnejšej celosvetovej prehliadke aktuálneho výtvarného umenia v nemeckom Kasseli. Popri ňom tu v roku 1997 vystavovala aj Mária Bartuszová. Úspech Jany Želibskej na putovnej výstave pop-artu v Spojených štátoch, následne jej skvelá prezentácia v Tate Moderne. Výstava Stana Filka vo Varšave, ktorá predbehla nedávnu bratislavskú prehliadku. Predvlaňajšia prezentácia Petra Bartoša vo viedenskej Secesii. Mohla by som spomenúť aj zahraničné úspechy našich ďalších autorov.

Bolo by príliš ideálne, keby sa radosť nespájala aj s trochou trpkosti. Menovaní umelci sú z generácie Jozefa Jankoviča, ktorý participoval na výstavách vo významných európskych galériách už v šesťdesiatych rokoch. Iste, aj oni sa vtedy na niektorých zúčastnili, ale s jeho úspechom sa dá porovnať len stála prítomnosť tvorby Alexa Mlynárčika v širšom okruhu parížskych Nových realistov. V legendárnej Galérii Lara Vincy v Paríži tam predvčerom otvorili zatiaľ poslednú z jeho výstav.

Sedemdesiate a osemdesiate roky nepriali umeniu, ktorému sa venujú dnešní úspešní autori. Nie sochy, ale objekty a inštalácie, nie maľby, ale happeningy, performences, kolektívne slávnosti a konceptuálne diela sú jadrom ich tvorby. Počas normalizácie, ideológovia odsúdili tieto efemérne výtvarné polohy. Predstavovali nebezpečenstvo buržoáznych ideí. Vlastne ich ani za umenie nepovažovali. Len obetavosť umelcov, ktorí sa im celých dvadsať rokov venovali bez nádeje na spoločenskú či finančnú satisfakciu, ich udržala pri živote.

Tesne po Nežnej revolúcii som upozorňovala kolegov, historikov umenia v zahraničí na jedinečnosť nášho akčného a konceptuálneho umenia, objektov a inštalácií. Odpovedali, že pracovať s takými starými autormi sa už neoplatí. Medzitým plynul čas. Prestížne múzeá výtvarného umenia v Európe i v Spojených štátoch dnes prehodnocujú jednorozmerný, na Západ zacielený obraz výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia. A tak sa v zbierkach i na výstavách postupne ocitli diela tých našich autorov, ktorí to nestihli v závere šesťdesiatych rokov. Hoci Koller, Filko či Bartuszová už nežijú, o ich tvorbu záujem je stále.

Aj našim umenovedcom je už dnes jasné, čomu sa majú venovať. Mladí kolegovia nazerajú do súkromných archívov, pripravujú z nich výstavy, získavajú európske granty. Často sú to archívy kedysi neželaných umelcov z okraja výtvarnej scény, tých, ktorých sa dokonca ani dnešné úspechy kolegov zatiaľ netýkajú. Ako účastníci udalostí, ktoré z odstupu času získavajú čoraz väčšiu vážnosť, dávajú k dispozícii jedinečné zábery svojich aktivít.

Na profesionálnu digitalizáciu záberov z týchto archívov sa podujalo hneď niekoľko inštitúcií, ktoré mapujú stredoeurópsky kontext: Moravská galéria, Národné múzeum i Múzeum moderného umenia vo Varšave, Maďarský národný digitálny archív a Filmový inštitút i Ludwigovo múzeum v Budapešti. Výstavu digitalizovaných snímok archívu jedného z našich umelcov doplnenú o ďalšie dokumenty a inštalácie prezentoval nedávno bratislavský Tranzit.

Môj zážitok z výstavy opäť rezonoval so žitou, teda nie ideálnou skutočnosťou. Podujatie sa zaobišlo nielen bez účasti štátnej inštitúcie zo Slovenska, ale aj bez vstupu domácich historikov umenia do katalógu, ktorý k nemu vyšiel. A možno obe veci spolu súvisia. Tam, kde inštitúcie nejavia patričný záujem o podstatné súvislosti, nedostanú sa k slovu ani domáci odborníci.

Naše galérie digitalizujú obrazy a sochy získané v minulosti. Súčasné muzeologické trendy im unikajú. Bratislavská Kunsthalle pripravuje výstavy, i keď je v správe Slovenskej národnej galérie, ale o Centre vizuálnych umení, ktorého bola súčasťou, sa mlčí. A to je presne tá inštitúcia, ktorá by sa mala do aktivít Tranzitu po boku zahraničných partnerov zapojiť.

To, čoho sme dnes svedkami, už nie je normalizačná cenzúra, ani neprajnosť Západu. To je naša neschopnosť reagovať adekvátne na zmenené perspektívy. Je smutné, že kvalitné zábery jedinečných udalostí, ktoré sa odohrávali na Slovensku, budú naši autori pre svoje štúdie a knihy hľadať a objednávať nie doma, ale v zahraničí.

Autorka: Zuzana Bartošová