Odpoveď na otázku, aké je moje povolanie, zväčša rozžiari tvár človeka, ktorý sa pýta. A nasleduje povzdych: „historička umenia- pekné. Venujete sa krásnym veciam."
Kedysi som tento omyl tlmila informáciou, že som odborníčka na 20. storočie a súčasnú tvorbu, kde krásu nemožno vždy predpokladať, a že najmä umenie historických období oplýva nádhernými dielami. Často sa ale potom niekto priznal, že má vlastne rád len to „staré" a súčasné umenie označil ako „mazanice" ktoré vie urobiť aj sám. Vtedy som zvykla ironicky poznamenať, že sa mu síce stredoveké obrazy môžu páčiť, ale neverím, že im rozumie, že ich vie „čítať". Bolo to v čase reálneho socializmu a o životoch svätcov nevychádzali knihy, ako dnes. Výtvarné umenie je totiž svet inotajov a krása môže, ale nemusí byť jeho súčasťou. Je jeho pridanou hodnotou.
Už dávno tých, ktorí obdivujú moje povolanie, nechávam v ilúziách o tom, že je pekné. Tiež viem, že ak sa niekomu niečo „páči", tak kritickým rozhovorom s ním nezmením jeho názor. Súhlasím, že každý má svoj vkus a sám uzná, či ho bude pestovať a popri pestovaní meniť. Rozdiel však robím v diskusiách - živých, alebo publikovaných - s kolegami, historikmi umenia, ktorí pripravujú výstavy a katalógy k nim, píšu recenzie podujatí a knihy o výtvarnom umení. Na nich som prísnejšia. Oni ma potom nešetria, keď hodnotia moje umeleckohistorické aktivity.
Je pravda, že byť historikom alebo historičkou umenia je úžasné, a ak to človeka baví, tak ho to aj napĺňa. Viem však, že sprostredkovať divákom výtvarné umenie konkrétneho obdobia, má mnohé úskalia. Jedným z najväčších je otázka, čo sa má na výstavách, v katalógoch k nim či knihách „páčiť", ak majú podať plastický obraz o dobe, čo sa len tvárila ako idylická.
Nedávno som stretla milú mladú známu, ktorá vie, čím som, a tak mi s radosťou oznámila, že boli s manželom a dcérou na výstave Sen a skutočnosť v Slovenskej národnej galérii. Tiež podotkla, že mnohé obrazy a sochy tam boli „fakt pekné."
Dalo mi dosť námahy nezmeniť náhodné priateľské stretnutie na prednášku o umení, ktoré poľahlo ideologickým tlakom, slúžilo propagande tzv. slovenského štátu, vazala nacistického Nemecka. Podľahlo natoľko, že iste viac ako polovicu teraz vystavených diel v Slovenskej národnej galérii ani za umenie s veľkým začiatočným U nemôžeme považovať, lebo ide o príklady zlého vkusu a v mnohých prípadoch o gýče. S umením, ktorému v komplikovanom 20. storočí veríme ako prejavu slobodnej kreativity, majú málo spoločného.
Ďalšie vystavené diela sú smutné. Sú krásne, ale iným spôsobom, než tým, aby sa divákom chceli páčiť. Ich posolstvo môžeme nazvať vznešeným, lebo umelci nimi dokázali vyjadriť melanchóliu svojej generácie uprostred vojnového šialenstva, hoci žili v pohodlí tzv. slovenského štátu. Ďalší autori sa nezdráhali obnažiť tragiku svojho osudu a pomocou nej demaskovať šialenosť doby.
Na výstave sú aj nádherne komponované fotografie s úžasným využitím svetla. Ale tiež fotografie „hajlujúcich" mladých ľudí, v civile, v uniformách, alebo v krojoch, dokonca detí i dokumentárne fotografie neblahých politických udalostí. A množstvo plagátov, kníh, časopisov, poštových známok, ukážok z oblasti úžitkového umenia a architektúry.
Výstava má snahu podať objektívnu správu o období totality prostredníctvom výtvarného umenia a kurátorský tím ju pripravil precízne. Do jednotlivých častí expozície umiestnil texty, ktoré orientujú diváka v politických i kultúrnych dejinách tzv. slovenského štátu. Mnohé však nehovoria nič a iné len veľmi málo o umeleckom význame snáh jednotlivých autorov, snáď len s výnimkou tých, ktoré sa venujú nadrealizmu.
Kurátori výstavy interpretovali obdobie tzv. slovenského štátu muzeálnym spôsobom. Výtvarnú kvalitu diel nepovažovali zrejme za dôležitú. V snahe objektívne rekonštruovať minulosť vystavili vo viacerých miestnostiach falošne krásne práce autorov, ktorí naplnili ideologické požiadavky doby, vedľa obrazov a sôch umelcov, čo si uchovali slobodný názor.
A práve toto nejasné rozlíšenie medzi dielami, ktoré aj dnes považujeme za hodnotné - diváci ich pokojne môžu nazývať peknými - a tými, ktoré doslova kazia vkus, výstave neprospelo. Trochu sa obávam, že ak ju niekto bude považovať za krásnu ako celok, tak môže jeho vkusom aj otriasť. Treba len dúfať, že neotrasie jeho vierou v demokraciu a hodnoty slobodného umenia. Pred tým, aby ju diváci vnímali ako apoteózu tzv. slovenského štátu, ich varuje skvele pripravený katalóg, ktorý k nej vyšiel.
autorka: Zuzana Bartošová, Ph.D.(vedecká pracovníka Ústavu dejín umenia Slovenskej akadémie vied)
premiéra: 4.2.2017
