Múza - Zita

Glosa týždňa

Múza - Zita

28. 01. 2017 16:40

Prezident Slovenskej republiky udelil herečke ZITE FURKOVEJ štátne vyznamenanie, Pribinov kríž II. triedy, za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a divadelného umenia.

Ako režisér som bol pri dvoch hrách Petra Pavlaca, ktoré vznikli na priamy podnet tejto neobyčajnej ženy, ktorá je viac než „len“ herečkou. Ide o hry ČERVENÁ PRINCEZNÁ a EINSTEINOVA ŽENA. Zita Furková už predtým iniciovala spisovateľa Ruda Slobodu k napísaniu dvoch hier (Armagedon na Grbe a Macocha) a treba povedať, že obe sa stali profilovými inscenáciami divadla Astorka, ktorého vznik taktiež iniciovala. Ako s humorom a sebairóniou hovorí postava Zity v úvodnej scéne hry EINSTEINOVA ŽENA: „Ovplyvnila som slovenskú drámu“. Zatiaľ, čo v prípade hier Ruda Slobodu išlo o fiktívne postavy, ktoré vznikli v autorovej fantázii, v prípade hier Petra Pavlaca tomu bolo inak. Zita Furková prišla s konkrétnymi predobrazmi skutočných historických postáv Galiny Brežnevovej a Milevy Einstein Marić.

Na samom začiatku vzniku hry o Galine Brežnevovej bol vynikajúci anglický dokumentárny film Brežnevova dcéra z roku 1992. Išlo o jediný film, v ktorom Galina dobrovoľne vystupovala. Toto výnimočné a fascinujúce filmové svedectvo zasiahlo Zitu Furkovú natoľko, že oslovila Petra Pavlaca s myšlienkou preniesť osud Galiny na javisko. Osobné výpovede Galiny Brežnevovej vo filme sa stali východiskom a základným študijným materiálom rovnako pre autora hry i herečku. Zita Furková cítila silnú vnútornú potrebu dotknúť sa Galiny, dostať sa jej doslova pod kožu. Profesorka Zuzana Bakošová-Hlavenková v bulletine k inscenácii ČERVENÁ PRINCEZNÁ píše: „Nakoľko nám môže priblíženie sa osudov minulosti priniesť úľavu katarzných momentov, úľavu z dotyku so zlom, ktoré už nemá svoju pôvodnú silu? Dotyk ožiarenia minulosti je aj introspekciou do nás, do toho bremena, ktoré si nesieme pod názvom pamäť minulosti. A možno o túto očistu v dotykoch s minulosťou ide, nie porozumieť jej, nie pochopiť ju, ale premietnuť si jej dotyk znovu v rovnakej intenzite a sile, nechať jej zvrátenosť na nás pôsobiť, hoci len v náznakoch. A to nám dá azda silu rozoznať príznaky našej doby, ktoré chvíľami opúzdrujú plíživý návrat prvkov totality. Takže ide o memento. To je pravý dôvod inscenovania tejto témy.“

Bolo pre mňa cťou a nezabudnuteľným zážitkom nadýchnuť sa hereckého umenia Zity Furkovej celkom z blízka a pocítiť jeho metafyzický rozmer. Pred očami mám veľkoplošnú fotografiu Andreja Balca, ktorú do inscenácie vytvoril, fascinujúci portrét Zity Furkovej ako Galiny Brežnevovej. Tvár – mapa. Ten portrét je uhrančivý, práve tak ako herectvo Zity Furkovej o ktorom teatrologička Dagmar Inštitorisová napísala: „Iba málo hercov na Slovensku je schopných tak sústredene a zároveň s veľkým vnútorným človečím gestom stvárňovať negatívne postavy, ako je to u Zity Furkovej. Má zmysel nielen pre tú pravú ľudskú divadelnú rovnováhu v nich, ale aj schopnosť odhaliť pre nás (pretože sme iní ako oni) ich krutosť, zlobu, podstatu toho, čo ich robí inými ako ich bežné okolie. Vďaka jej herectvu ich síce chápeme, ale zároveň - opäť ale iba vďaka nej - v nich vidíme hranicu, za ktorú nemôžeme a ani nesmieme ísť. Dramatik Peter Pavlac pri písaní hry jej danosti plne využil.“           

Za zmienku určite stojí aj skutočnosť, že hra sa krátko po jej uvedení v Bratislave dostala do rúk dive maďarského divadla pani Eszter Csákányi, ktorá vyjadrila túžbu stvárniť Galinu na javisku v Maďarsku. Preto požiadala Zitu Furkovú o jej súhlas, keďže vedela, že hra bola napísaná pre ňu  a ponúkla jej na revanš niektorú z hier, ktoré zasa boli napísané pre Eszter Csákányi. Tak sa to robí v slušnej spoločnosti. Zita Furková, samozrejme, súhlas dala a tak aj vďaka rešpektu a vzájomnej úcte dvoch veľkých herečiek mohla Pavlacova hra Červená princezná mať svoju maďarskú premiéru už rok po tej bratislavskej.

Nasledovala EINSTEINOVA ŽENA o vzniku ktorej sa samotná herečka vyjadrila nasledovne:       „Pravdou je, čo prezradil na mňa autor hry v úvodnom dialógu: „Priznávam, úplne otvorene, ja som to chcela,“ ani nie tak ovplyvniť slovenskú drámu, ako s veľkou empatiou, obdivom – DOTKNÚŤ SA histórie, fascinujúceho príbehu tragického osudu výnimočnej osobnosti, prvej manželky Alberta Einsteina, Milevy Marić. Kniha VE STÍNU ALBERTA EINSTEINA ma svojím citlivým zmapovaním biografických faktov o nej natoľko zasiahla, že som dala podnet k napísaniu tejto hry.“

Hru EINSTEINOVA ŽENA, ja osobne, považujem za doterajší vrchol Pavlacovej dramatickej tvorby. Dúfam, že mi pani Zita odpustí, ak na tomto mieste zverejním fragment z našej súkromnej mailovej komunikácie, slová, ktoré napísala po prvom prečítaní hry jej autorovi: „...musím povedať, že ste ma dostali - do stavu ako keď som čítala knihu o Mileve. Je to krásne ťažké a to mám v robote (už nie v živote) najradšej. Konečne zasa zmysluplná robota, ktorá človeka trocha prečistí. Milý Peter, urobili ste ďalší dobrý skutok pre slovenskú drámu a divadlo a som rada, že sme sa v živote stretli. Zita“.
Myslím, že dnes bez akýchkoľvek pochybností môžeme s vďakou konštatovať, že životné stretnutie Zity Furkovej s Petrom Pavlacom a s Rudom Slobodom obohatilo súčasnú slovenskú drámu o štyri mimoriadne hry ARMAGEDON NA GRBE, MACOCHA, ČERVENÁ PRINCEZNÁ a  EINSTENOVA ŽENA.  Zita Furková je viac než „len“ herečka. Je múza.

Autor: Patrik Lančarič

autor: Patrik Lančarič

Živé vysielanie
??:??