Slovník "P"

Autor na dnes

Slovník "P"

31. 08. 2004 10:00

Parnasizmus

Literárny termín je odvodený od gréckeho „Parnassos“ - gréckeho pohoria, sídla Apollóna a Múz. Parnasizmus je poetika umeleckej skupiny, ktorá sa koncom 19. storočia formovala vo Francúzsku. Táto „škola umenia pre umenie“ (l´art pour l´art) si kládla za cieľ neosobnú krásu a nadčasový postoj básnika. Hlásala, že literatúra a umenie nemá slúžiť ničomu, ale má si byť cieľom sama sebe, má slúžiť len kráse. Parnasisti odmietali spoločenskú dimenziu umenia, zdôrazňovali jeho estetickú funkciu. Aj francúzsky spisovateľ Flaubert vyznával kult umenia. Bol znechutený meštiakmi a tokom peňazí. Na podobnom pocite postavil svoju literárnu kariéru aj Balzac. Odsúdil malomeštiacku spoločnosť ako spoločnosť zbohatlícku, ktorá strácala vkus, záujem o literatúru, umenie, o ozajstné hodnoty tohto sveta. Parnasizmus otvoril priestor pre hlboký protimeštiacky protest Baudelairovej poézie.

Poetizmus

Avantgardný literárny a básnický smer v českej povojnovej literatúre vznikol v rokoch 1923 - 1924. Jeho zakladateľom a tvorcom jeho manifestov boli básnik Vítězslav Nezval a teoretik Karel Teige, členovia umeleckého združenia Devětsil. Medzi poetistov okrem zakladateľov smeru zaraďujeme aj básnikov Konstantina Biebla, Jaroslava Seiferta, románopisca Karla Schulza, Vladislava Vančuru, v niektorých dielach aj Viléma Závadu, Františka Halasa a ďalších. Poetizmus vystupoval proti rétorickosti, tézovitosti, tendenčnosti v literárnej tvorbe. Poetisti hlásali filozofiu veselosti, zábavy (česká obdoba dadaizmu), boli obdivovateľmi veľkomestského života, rytmu a tempa modernej civilizácie (obdoba futurizmu), volali po „novej kráse“ a usilovali sa o „syntetickú poéziu pre všetky zmysly“. Podľa slov V. Nezvala: “Nechceli vymýšľať nové svety, ale tento svet usporiadať ľudsky, teda tak, aby bol živou básňou.“ Chápali poetizmus ako umenie žiť a užívať, vyzdvihovali úlohu fantázie a spontánnosti v básnickom prejave. Zdôrazňovali, že „hlavným účelom básne je byť básňou, hrou obrazotvornosti, kvetom koruny života“ (V.Nezval - Moderné básnické smery). Poetizmus priniesol do poézie obrodenie básnického výrazu, obzvlášť básnického jazyka, metafory iskriace invenciou a imagináciou, svieže a prekvapujúce rýmy, a tiež novú metódu - viazanie voľných predstáv a v próze oslabenie úlohy fabuly a tým aj sujetu. Najvýznamnejší poetisti prešli v tridsiatych rokoch k surrealizmu. Poetizmus ovplyvnil aj slovenskú literatúru - básnickú tvorbu L. Novomeského, F. Kráľa, V. Beniaka, R. Dilonga, P.G. Hlbinu a iných.

Poviedka

Je epický žáner, ktorý je rozsahom menší ako román a obvykle väčší ako novela. Medzi týmito žánrami však neexistujú presné hranice, román môže mať niekedy menší rozsah ako novela. Viac ako formálne znaky ich charakterizujú vnútorné: na rozdiel od románu poviedka má iba jednu zápletku. Stredobodom pozornosti autora je jedna udalosť, obsahuje menej epizód, reflexií a tiež postáv. V porovnaní s novelou má zasa menej dramatických prvkov, pokojnejší opis deja. Často sa vychádza z toho, že prvoradú funkciu v nej zohráva rozprávač. Poviedka je určená na rozprávanie alebo na počúvanie, akoby zdedila vlastnosti rozprávky alebo anekdoty. Napriek tomu ju mnohí stotožňujú s novelou. Jednoznačne čisté s iným žánrom nezameniteľné poviedky sú napríklad Gorkého Makar Čudra alebo Stendhalova Vanina Vanini. Významnými autormi slovenských poviedok z obdobia realizmu sú Martin Kukučín a J.G. Tajovský. Poviedkovú tvorbu s obľubou pestovali aj nasledujúce generácie prozaikov, obľúbená je dodnes. Medzi veľkých poviedkárov v literatúre 20. storočia patria autori ako Ernest Hemingway, Wiliam Faulkner, Francis Scott Fitzgerald, Karel Čapek, Jordan Radičkov a zo slovenských autorov Janko Jesenský, Ján Hrušovský, Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ivan Habaj, Dušan Mitana, Dušan Dušek, Pavol Rankov.


Príležitostná báseň

Patrí medzi lyrické žánre a viaže sa na výnimočnú časovú udalosť. Často ju básnik tvorí na základe istej spoločenskej objednávky, čo dopredu určuje tematickú a obsahovú náplň básne (napr. u Horatia si objednal báseň k storočným oslavným hrám cisár Augustus). Príležitostná báseň má oslavný charakter, vzniká pri jubileách alebo výnimočných spoločenských udalostiach. Tým je predurčená jej obradovosť, ktorá sa dosahuje prvkami rečníckeho štýlu ako sú pátos, zvolanie, rečnícke otázky, oslovenie a pod. Niekedy básnik prirovnáva oslavovanú osobu k nejakému slávnemu človeku. Konštrukcia básnického textu má podobný princíp ako óda. (Príkladom príležitostnej básne je báseň A. Sládkoviča: Štefanovi Moyzesovi na deň sv. Štefana Pramučeníka z roku 1862. V minulom storočí často vznikali príležitostné básne k výročiam štátnych a politických osobností, k straníckym zjazdom, letom do vesmíru a pod.)

Živé vysielanie
??:??