Slovník "B"

Autor na dnes

Slovník "B"

31. 08. 2004 07:15

Bájka

Je veršovaná alebo neveršovaná malá epická forma, ktorej cieľom je vysloviť pomocou alegorizovaného príbehu nejaké poučenie alebo sa vysmiať zlu. Tematicky bájka čerpá najčastejšie zo života zvierat. Bájka ako epická žánrová forma literatúry má starobylý pôvod. Najstaršie bájky, tzv. Bidpajove vznikli v staroindickej literatúre. Zbierka prozaických antických gréckych bájok zo 6. stor. pred n.l. sa pripisuje legendárnemu otrokovi Ezopovi, ktorý podľa tradície precestoval mnohé krajiny a svojou múdrosťou prekonával aj filozofov. V slovenčine písal bájky Jonáš Záborský.

Báseň

Je veršované literárne dielo najrôznejšieho obsahu i rozsahu, ktoré sa vyznačuje svojským usporiadaním jazykových prvkov. Jeho výsledkom je verš. Podstatným znakom básne je opakovateľnosť určitých jazykových jednotiek. Aby sa literárna výpoveď mohla vnímať ako báseň, musí obsahovať minimálne dve opakované jednotky. Môže sa skladať najmenej z dvoch veršov, ale môže vypĺňať i veľký priestor celej knihy (Homérova Ilias, Odysea; Sládkovičov Detvan, Marína, Hviezdoslavova Hájnikova žena a pod.) Najcharakteristickejšími prvkami špecifickej organizácie jazyka básnickej výpovede sú: veršové členenie, rytmus, veršová intonácia a rým. Často existuje isté napätie medzi predpokladanou pravidelnou organizáciou jazykových prvkov básne a ich konkrétnym použitím v diele. Ústrednou tendenciou v básni (na rozdiel od prozaickej výpovede) je smerovanie k pravidelnosti. Niektoré básne zachovávajú predpísanú „pevnú“ formu (sonet, rispet, rondel, francúzska balada), ktorá sa ustálila v dejinách literatúry, iné sa takýmito ustálenými formami neriadia. Ak sa pri charakteristike básne uplatní druhové hľadisko, potom možno hovoriť o básni lyrickej, epickej a lyrickoepickej. Básnické literárne diela súhrnne nazývame poéziou. V minulosti, a to až do 18. storočia, reprezentovali literárnu umeleckú tvorbu predovšetkým básnické diela. Próze bola vyhradená oblasť tzv. vecnej (neumeleckej) literatúry. Postupom času básnická tvorba strácala svoju literárne umeleckú výlučnosť a z niekdajšej literárnej nadradenosti nad prózou vzniklo ich literárne partnerstvo. Súbor knižne publikovaných básní sa volá básnická zbierka. Malé prozaické dielo, v ktorom autor svoje pocity, nálady a myšlienky umelecky stvárňuje jazykovými prostriedkami blízkymi básnickej reči sa nazýva báseň v próze. Táto literárna žánrová forma vznikla v novšom období literárneho vývinu, nájdeme ich napríklad u Baudelaira (Malé básne v próze), u Turgeneva (Básne v próze). Zo slovenských autorov báseň v próze pestoval napr. Ľ.Ondrejov, zo súčasných básnikov J. Buzássy.

Beletria

Výraz pochádza z francúzskeho „belles lettres“, znamená krásne vedy. Od 18. storočia sa používa na súhrnné označenie tzv. umeleckej (krásnej) literatúry v próze - patria do nej romány, poviedky, novely, črty, ako aj texty z rétoriky a esejistiky. Protikladom beletrie je tzv. vecná literatúra - publicistické diela, literatúra faktu, populárno-vedecká a vedecká literatúra. Niekedy sa termín používa zúžene len na označenie literárnych diel mimoriadnej hodnoty alebo naopak v pejoratívnom význame na označenie zábavnej literatúry tzv. ľahkého žánru. Na Slovensku sa dejiny beletrie začínajú románom J. I. Bajzu René mládenca príhody a skúsenosti.

Bukolická poézia:

Názov dostala podľa diela Bucolica rímskeho básnika Vergilia. Je to určitý tematický okruh antickej poézie, ktorý sa orientuje na vyzdvihovanie krásy, idealizovanie jednoduchého života vidieckeho obyvateľstva - roľníkov, pastierov, rybárov - bez starostí a problémov. Ospevovala prirodzenosť vzťahov medzi týmito jednoduchými ľuďmi, ich blízkosť k prírode a pod. Najvýznamnejším predstaviteľom bukolickej poézie v starom Grécku bol Teokritos v 3. stor. pred n.l. (tzv. alexandrijská škola). V rímskej antickej literatúre tvoril tento druh poézie predovšetkým Vergilius (básne Georgica a Bucolica). Obľúbenými básnickými formami bukolickej poézie boli idyly, eklogy. V dejinách literatúry poznáme aj bukolický román, považuje sa zaň dielo antickej gréckej literatúry - Longov Dafnis a Chloe.
V európskej literatúre sa bukolická poézia pestovala najmä v období baroka a klasicizmu. Literárny barok s obľubou využíval pastierske motívy najmä vo vianočnej poézii (pastorály). V súčasnosti už bukolická poézia neospevuje pastierov, je však aj naďalej oslavou dedinského života - jeho pokoja, jednoduchosti. Názov sa vzťahuje predovšetkým na obsah, forma sa strieda. Musí však zodpovedať vyjadreným myšlienkam, preto prevláda v nej jednoduchosť a zrozumiteľná slovná zásoba.

Živé vysielanie
??:??